Pamätám sa na svoju prvú jazdu na skútri. Krásny letný deň, prvé, úžasné kilometre, veziem sa výletníckym tempom 53 km/h cez Považskú Teplú, po hlavnej ceste, škerím sa ako lečo a sledujem, ako sa od bývalého družstva z parkoviska približuje sivý Fiat Punto. „Jááááj, na zmrzlinke si bol, čóóó“, stihnem si ešte pomyslieť. Vzápätí mi ale úsmev zmrzne na tvári. Ujo dôchodca, s gráciou vlastnou tým ktorí nevidia, a nevedia čo činia, nebrzdí a vchádza na hlavnú cestu v momente kedy som od neho tak 2 metre. Strhnem riadenie, šuchnem mu chladič stehnom a sledujúc príbeh svojho života, ktorí mi letí pred očami, hneď po prvých 20 minútach na skútri zažívam čo je to tá bájna krízovka… Welcome to the Jungle baby boy!

Myslím, že aspoň raz v živote zažil niečo podobné každý skútrista. Hoci sa snažíme my, a aj výrobcovia vybavenia pre skútristov, nie sme na ceste zrovna najviditeľnejší. A sem-tam je to jedno, niekedy si vodiči áut jednoducho povedia, že oni sú na ceste páni a ostatní sa môžu prispôsobiť alebo nejazdiť. 

V úvode som opísal len jednu zo situácií, po ktorých si zvykneme kontrolovať či máme spodné prádlo stále biele. Každý skútrista, ktorý pravidelne jazdí, však zo seba na počkanie vysype ďalších XY podobných skúseností. Existujú ale také, ktoré sa stávajú častejšie a zároveň nás nimi  šoféri vytáčajú najviac, tu sú:

Odbočovanie bez smeroviek

Slovenský folklór. Odbočovanie na poslednú chvíľu a bez znamenia o zmene smeru jazdy. Smerovky? Netreba. Dokonca stále silnie podozrenie, že do áut istých nemeckých značiek sa smerovky už ani nemontujú… Na križovatkách, pri preraďovaní sa na diaľnici, alebo len pri bežnom odbočovaní na okresných cestách. Vždy a všade treba byť pripravený, že auto pred vami zmení smer a vodič sa nebude unúvať dať to ostatným najavo. Že je vedľa neho skútrista? Tsss, vyklepeme.

Lepenie sa na zadné koleso

Situácia, ktorú miluje každý skútrista. Keď idete rýchlo, každý hneď nadáva, keď idete predpísanou rýchlosťou, alebo tesne nad limitom, hneď sa za vás zaradí auto, najlepšie dodávka alebo nákladiak. Nechce predbiehať, len ide za vami, nalepený tak, že ani neprečíta vašu ŠPZtku. Neviem ako vám, ale mne, keď ma od chladiča auta, alebo kamiónu za mnou, delí 40 cm gumy, plastov a tenkých plechov silno stúpa tlak, dokonca sa sem tam stane, že nie som milý. Chránič chrbta síce človek nosí automaticky, ale skúšať by som ho nechcel. V aute to možno nevadí, ale keď mi „dýcha“ na chrbát nejaké eSUVéčko, viem byť veľmi verbálne nepríjemný.

Bránenie v predbiehaní

Leto, 40 stupňov, bezvetrie, asfalt sála a na ceste kolóna ako prasa… Autá stoja, vy sa v odporúčanom a bezpečnom oblečení, na skútri varíte vo vlastnej šťave, a tak sa v kolóne pomaličky a opatrne predierate dopredu. Predsa len, skútrom sa to dá a väčšine ľudí to naozaj nevadí. Už som to písal viackrát, mňa takto už poslali dopredu aj policajti. Ibaže, väčšinou prejdete kúsok a…, narazíte na NEHO. Človeka s heslom Kolóna som ja! Ten vám zahradí cestu tak, aby ste neprešli. Koniec. No passarán. Ak stojí on, musí každý. Čo z toho, že sedí v klimatizovanom priestore a vonkajšia teplota ho netrápi. Čo z toho, že ho nijako neobmedzíte, nezablokujete, ani mu nepredĺžite čas čakania. Nie, a nie, a nie, nepustí. Stiahne okienko a ešte vás pošle do p… reč. Síce ho predbehnete na najbližšej križovatke, ale on vás musí vychovávať…

Predbiehanie natesno

Dôvod prečo jazdíme aj pri nízkych rýchlostiach vždy v strede pruhu je ten, že niektorí vodiči majú pocit, že keď idete čo najbližšie pri pravej krajnici, musia vás predbehnúť tak, aby oni nemuseli prejsť cez prerušovanú čiaru do protismeru. Najlepšie, aby vôbec nemuseli zapnúť smerovku. Čo na tom, že vás na 200 kg kôpke plechu líže niekoľkotonová obluda a jej spätné zrkadlo vám dá preventívnu facku. Keď vás o 5 centimetrov minie dodávka, tak to nie je narušenie intímnej zóny, to je jej penetrácia. Ale však čo si nervózny skútrista, veď tam bolo pľacu na 2 kamióny…

Spoliehanie sa na to, že skútrista uhne

Právo silnejšie žiaľ na našich cestách platí aj keď o sebe vyhlasujeme, že sme civilizovaná krajina. Stačí si ale sadnúť na skúter a vybrať sa na výlet. Idete si vo svojom pruhu, oproti vám v protismere ide auto. Za ním sa rúti druhé a keď jeho vodič vidí, že cesta je široká a vy ste LEN NA SKÚTRI, suverénne začne predbiehať. Veď sa skútrista uhne, nie? Však nie je sprostý. No nie je, pud sebazáchovy funguje, ale človek by si takéto zážitky radšej odpustil. A že ich je. Pri čelných zrážkach ani dobrá prilba nepomôže.

Veľké ego

Boáááá, mňááá tu buje nejaký skúter predbiehať? Chlapík sa doteraz plahočil 80tkou na 90tke, tak ho človek slušne, so smerovkou a s poriadnym oblúkom predbehne, aby mohol plynule pokračovať. Lenže v šoférovi sa prebudil jeho vnútorný Mr. Hyde, príšera – jeho pokrkvané ego. Okamžite stúpi na plyn a MUSÍ vás predbehnúť naspäť. Jasné, že nie len tak. Najprv sa vám zavesí na zadné koleso a potom vás šmykne myšičkou, tak, že vám jeho dvere šuchnú koniec riadidiel. Je tam, je zasa prvý, natrel mi to a zasa je kráľ. Henten bicykel s motorom sa nemá čo pchať pred neho. A tak zasa spomalí na 80 a vráti sa do rozjímania o svojom smutnom a nespravodlivom živote. Asi si treba vybrať skúter, ktorí už nedobehne…

Žiaden rešpekt

Nie sme obrnení ako autá, veľkí ako nákladiaky ani rýchli ako motorky. Aj preto sme často terčom vecí spomenutých vyššie, vrátanie nedávania prednosti v jazde, ktoré je také bežné, že ma už ani nevytočí. Veľa ľudí si totiž myslí, že keď sedia v aute a pred nimi, za nimi, vedľa nich, alebo oproti ide IBA skúter, oni nemusia dávať pozor. Veď skútrista vie, že oni v aute sú silnejší a zariadi sa podľa toho. Hej, zariadi, ale býva únavné rozmýšľať aj za iných. Rešpekt chýba, česť výnimkám, ale tými sú najčastejšie iní skútristi, či motorkári, ktorí vedia čo to je jazdiť bez oplechovania v bežnej premávke. 

Som si úplne istý, že bežný vodič skutočne nechápe, že niektoré veci, ktoré v premávke robí, skútristov naozaj ohrozujú. Rozprával som sa o tom s viacerými inteligentnými ľuďmi a vôbec nerozumeli tomu, že bezpečnú vzdialenosť za skútrom by si mohli nechať aj väčšiu ako za autom. Pár z nich to pochopilo keď som ich zobral za seba ako ľadvinku. Jeden mi povedal, že aj keď má na sebe moto oblečenie, tak sa cíti ako nahý na ceste plnej áut. Pár kilometrov v mestskej premávke im trocha otvorilo oči. Do mimomestskej džungle okresných a predovšetkým dedinských ciest, kde pevným kolesom vládne kolos zvaný traktor, som ich radšej ani nebral. Niekedy je blažená nevedomosť lepšia.

A nie, tento článok nie je žiadne fňukanie, ani my nie sme svätí. Aj skútristi robia na ceste veci, z ktorých ostatným vodičom vstávajú vlasy na hlave dupkom. A aby som bol spravodlivý, aj o nich napíšem článok. Ale chcel by som, keby si tento text prečítal aj nejaký čistokrvný „plechovkár“ a pri ďalších svojich cestách pochopil, že sa dá jazdiť aj tak, aby sme sa na cestu zmestili všetci a cítili sa bezpečne