Ku.va, presne toto slovo bola prvá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou, keď som sa v sobotu ráno asi o piatej prebral a počul ako na parapet intenzívne bubnuje dážď. Niežeby ma to prekvapilo, predpoveď s dažďom hlásili už 10 dní vopred. Len som tak nejak stále čakal, že sa zasa raz netrafia. Trafili, a preto kur… ale veď viete.

Po Valašsku na skútru je akcia, na ktorú sa úprimne teším odkedy som na nej bol prvýkrát. Koná sa v Rožnově pod Radhoštěm, na Morave kam to mám z domu hodinku aj desať minút cesty. Ideál. Posledné dva ročníky, ovplyvnené Covidom, sa konali v septembri a počasie vyšlo parádne (aspoň teda v soboty), no tohtoročný, už jedenásty ročník sa vrátil k svojmu pôvodnému júnovému termínu a trafil asi jediný daždivý deň v tomto období. 

Čo je vlastne Po Valašsku na skútru?

Po Valašsku na skútru podľa mňa už dávno nie je obyčajný skúter zraz, ale rovno skútrový festival. Veď trvá od štvrtka do nedele a prakticky neustále sa v programe niečo deje. Myslím, že od minulého roka sa začína už od štvrtka kedy je uvítací večierok pri sviečkach, k čomu hrá cimbalovka. V piatok už sa začína naostro (pre niektorých aj zostra) a v campingu prebiehajú koncerty a následná veľká párty až do rána. Sobota je hlavným dňom, odohráva sa na námestí v Rožnově, kde sa stretnú priaznivci skútrov z Čiech, Slovenska, Poľska, ale aj Nemecka a popri programe je čas sa zoznámiť s novými ľuďmi. Hlavný bod programu je však určite spoločná jazda „Po Valašsku na skútru“. Cca 60 kilometrová jazda všetkých účastníkov po krásnych okreskách Valašska. Táto jazda končí v campingu, kde je opäť pripravený program až do večera, no a sobotná noc sa príliš nelíši od tej piatkovej. V nedeľu sa doobeda akcia oficiálne skončí a skútristi sa rozídu zasa po svojich cestách a cestičkách.

Mne to ani tento rok nevyšlo tak ako som chcel, a tak som dopredu vedel, že budem v Rožnove iba v sobotu. Ale nevadí mi to, práve námestie a následná spoločná jazda ma zo všetkého toho Valašského festivalu bavia najviac. Ibaže to ešte ráno fakt vyzeralo, že prídem aj o to. Dážď, veď viete. Aj som si nadával, že som nešiel v piatok večer, aj keď bez ubytka, by som spal asi niekde pod skútrom v kríkoch…

Mokrá cesta do Rožnova…

Ráno 7:30 to ešte stále vyzeralo katastrofálne. V Žiline sa z oblohy valili prúdy vody a ja som porazenecky písal zastúpeniu Piaggia, že smola, novú trojkolku Piaggio MP3 500 Sport Advanced na Valašsko nedoveziem. Mrzelo ma to lebo kopec ľudí vynaložilo energiu na to, aby som sa ja na nej mohol na Moravu previezť a vyzeralo to, že ich snaha vyjde navnivoč. Niežeby som sa jazdenia v daždi bál, ale na novom stroji a cez horský prechod mi to neprišlo ako najlepší nápad.

Potom však odbila ôsma hodina a priniesla maličkú nádej. Prestáva pršať, 8:15 už vyrážajú cez mraky prvé slnečné lúče, a o 8:30 už viem, že pôjdem. Cesty pomaly vysychajú a ja sa z toho fakt teším. To pôjde. V garáži som 9:45 a nadšený z už pomerne slušne modrej oblohy vyberám z bundy nepremokavú vrstvu. Nech mi nie je teplo. Štartujem trojkolku a vyrážam. Uvedomujem si, že zatiaľ som každé Po Valašsku na skútru absolvoval s iným skútrom. Som zvedavý čo bude na budúci rok…

Cesta ešte nie je úplne suchá, ale dve kolesá vpredu mi dávajú v zákrutách oveľa väčšiu istotu. Stabilita MP3ky je fakt niečo, čo stojí za to vypichnúť. Je to jediný stroj na ktorom mi moje hodinky hlásia, že mám nedostatok aktivity a mám sa viac hýbať… Za Žilinou je už cesta fakt vyjazdená krásne do sucha, a tak sa od radosti smejem do prilby. Vyrehotaný ešte odbočujem na Bytču, ale tam ma smiech prejde. Nad Makovom kovová obloha a temno. Fuck. No nič, možno je to iba hmla, presviedčam sa nahlas.

V tom, že to nie je iba hmla ma utrdzuje hneď druhá zákruta nad Kolárovicami, kde je v protismere, priamo v strome, zapichnutá nová Mazda CX5. Keďže trčí do pruhu riadia to tam policajti a mne sa chce hneď akosi menej nakláňať v zákrutách. Navyše mi začína byť chladno. Hore nad Makovom už viem, že vybrať si z bundy nepremokavú vrstvu nebol nápad z tých najbystrejších. Našťastie ma v garáži niečo osvietilo a ja som na poslednú chvíľu vyhodil z úložného priestoru letnú bundu a vopchal tam zateplenie a práve nepremokavú vrstvu. 

Hore na kopci už musím zastaviť a obliecť sa. Zápasiac s debilnými suchými zipsami, ktoré držia tam kde nemajú a nedržia tam kde by som potreboval, sa moje ruky dostávajú do polôh, ktoré som myslel, že sú pre človeka fyziologicky nemožné. Frustrácia rastie a moje Bohaaaaa sa zvučne nesie kysuckou dolinou. Karol Duchoň by aj slzu zamačkol, také je to ľúbozvučné. Po pár minútach zápasu a bavenia okoloidúcich vodičov svoj boj vzdávam a do súboja so zipsom sa radšej ani nepúšťam. Len si na všetko hodím bundu a dúfam, že sa už nejak prilepím. Aspoň mi už ale nie je zima. Vychutnávam si atmosféru mokrého lesa, z ktorého sa parí a vyzerá to tu ako v nejakom brakovom americkom horore.

Česká predpoveď počasia sľubovala dnes v Rožnove prevažne polooblačno a len prehánky, a tak sa utešujem tým, že sa sivé mračná určite začnú čochvíľa trhať. Optimizmus mi vydrží až po českú hranicu, ale keď ju prejdem je mi jasné, že mraky geografické rozdelenie zemegule na krajiny neuznávajú a modrá obloha sa len tak zrazu nezjaví. Ba naopak, aj dážď zosilnieva. Trojkolečka ale kilometre papá poctivo a hoci z kopca som menej smelý ako do kopca, stále je to relatívne na pohodu. Akurát som si musel zvyknúť, že brzdenie prednou brzdou do zákruty narovnáva trojkolku o dosť viac a rýchlejšie ako na mojom XMAXe. 

Na námestí plno slávy… a vody

Po výjazde z lesných zákrut v Horní Bečvě dážď ustáva a len kde tu troška zamrholí. Do Rožnova tak prichádzam relatívne suchý a aj v prekvapivo dobrom čase. Myslel som, že pôjdem kvôli mokrej ceste oveľa pomalšie. Príjazd na námestie ma však nepotešil. Ľudia z kempu zrejme videli, že prichádza dážď tak vyrazili skôr a už prakticky nie je možné zaparkovať v prvom rade na chodníku. No nič, o niekoľko terénnych vložiek a vyplašených deťoch neskôr, parkujem Piaggio za dve prasiatka (tretie asi nestihlo postaviť domček a vlk ho zožral…) a hodlám sa najesť.

V tej chvíli sa však aj v Rožnově spúšťa intenzívny lejak a ja sa utekám schovať. Ibaže, akosi nie je kde. Všetky striešky preplnené. Kráčam teda krížom cez námestie a vidiac opustené stánky s registráciou a tričkami rozmýšľam či si nejdem kúpiť tričko. Chcem olivovozelené, to mi ešte chýba… Silnejúci dážď ma presviedča, že ho vlastne až tak veľmi nechcem. Našťastie to najhoršie trvá iba pár minút. Následne kvapky pomaly ustávajú.

Vyberám si z bankomatu peniaze a zisťujem, že banka má nastavený akýsi „veľmi výhodný kurz“, samozrejme pre ňu. No nič 1000 českých za 48 €, no neber to… Kráčam si k stánku pre tričko, a vidím, že je tam zas kopec ľudí. Vystojím rad a keď konečne mám prísť na radu, chlapík predo mnou berie posledné olivovozelené, a ešte aj v mojej veľkosti. Ďalšia neradosť vo mne… Prebodávam chlapa očami, ale zjavne nerozumie telepatii lebo si z toho nič nerobí. Beriem teda čierne a hneď sa prezliekam lebo som mokrý. Pri skútri zisťujem, že priamo za mnou parkuje partia Kynceľovčanov. Vidím Miša a zdravím ho. Vyzerá, že včerajší večer aj noc boli v kempe veľmi slušne zorganizované… Po pozdrave s ďalšími pár zombíkmi obídem námestie a bojujem s gimbalom na telefón. Asi už starnem.

V strede námestia už začína program a hlavný organizátor Radek Rebroš svojim odzbrojujúcim (ne)talentom reči opäť, ako každý rok víta všetkých. Podľa mňa neexistuje človek, ktorému by Radek nebol sympatický. Nasledujú vystúpenia detských tanečníkov a napriek tomu, že je všade kopec vody, decká sa neštítia ani poriadneho breakdancu. Vyslúžia si poriadny, zaslúžený potlesk. 

Ten zožne aj hlavné číslo tejto časti programu, ktorým je pole dance vystúpenie Nely Liškovej, majsterky ČR v pole dance. Ak som mal niekedy nejaké predsudky voči tomuto druhu športu, prešli ma, keď vidím aké je to ťažké. Keď si predstavím že by som mal len vyliezť po tej do všetkých strán sa kníšucej tyči, musím oceniť, že na tom niekto dokáže predvádzať takéto triky. Prítomní páni samozrejme ocenia aj to, že Nela cvičí v priliehavom oblečení. Ja som vo veku, kedy by som mladé dievčiny radšej zahaľoval, aby neprechladli a tak tlieskam naozaj len výkonu.

Ide sa konečne jazdiť

Potom už nasleduje príprava na spoločnú jazdu a keďže ma Mišo volá, aby som sa pripojil k nim a k Tornádam zo západu snažím sa dostať z miesta kde som zaparkoval. Vôbec prvýkrát využívam to, že model trojkolky, ktorý testujem je Advanced a má aj spiatočku. Kúsok teda cúvam a následne narážam na prvú nevýhodu trojkolky. Je priširoká na to, aby som sa prestrčil tam, kde chalani predo mnou prešli. Tak to urobím ako najlepšie viem. Zavriem oči a dúfam… Vyšlo to. 

Spoločnú jazdu mám z celej akcie najradšej. Rád spomínam na svoj prvý ročník, ktorého som sa zúčastnil. Šiel som niekde na konci celého pelotónu a niekto pred nami niekde musel zle zabočiť. Celá, slušne veľká skupina, sme si vtedy predĺžili jazdu o dobrých 30 km. Ale čo, aspoň som spoznal Moravu. Akurát som si vravel, prečo organizátori naplánovali jazdu po hlavných cestách. Až po príjazde do kempu, kde sa nás všetci pýtali, kde sme preboha boli trištvrtehodinu naviac, mi došlo, že sme jazdili trochu inde ako ostatní.

Tento rok niečo také nehrozilo, trasu som si pamätal z minulého roka a tak som sa bol odhodlaný v prípade núdze  obetovať, a v prípade stratenia sa, postaviť sa na čelo celej skupiny. Jasné, že sa nič také nestalo… Tento rok to bola asi najväčšia pohodička. Dokonca aj strelcov, predbiehajúcich celé pole rútiac sa cez plnú čiaru v protismere výrazne ubudlo.

Mám rád jazdenie v dave, hoci je to prekvapujúce, keďže normálne oveľa radšej jazdím sám. Lenže na zrazoch je to iné, a na Po Valašsku je to ešte špeciálnejšie. Je vidieť, že domáci túto akciu poznajú a majú radi. Už od štartu stoja popri ceste diváci, hlavne deti a mávajú o sto šesť. Fakt si užívam ten pocit, že má niekto radosť iba z toho, že okolo ide kopec skútrov a niektoré na neho zatrúbia. A tak trúbime a jazdíme a našťastie sa nepredbiehame, ako po iné roky.

Ide sa výrazne pomalšie ako bežne, predsa len, cesta, najmä v lesných úsekoch je ešte poriadne mokrá. Zlepší sa to až za Veľkými Karlovicami a nasledujúcich stúpaniach, kde už je sucho. Tam niekde sa rozhodujem, že sa na českých hraniciach odpojím a do Rožnova už nepôjdem. Nechce sa mi ísť tam a potom sa vracať naspäť keď je mokro. Lenže jazda dolu kopcom ma medzi chalanmi baví, a tak predsa len zleziem až kúsok nad Horní Bečvu, kde to odstavím na zastávke a ešte utekám mávať k ceste, aj ja chcem mať radosť z trúbenia iných. Prekvapí ma koľko skútristov je ešte za nami. Po piatich minútach kývania, fotenia a nakrúcania prechádza posledný osamotený Simsonista a ja sa vydávam naspäť do Žiliny.

Cesta naspäť s babičkou z hôr

Cesta v horách je oproti rannej Silent Hillovskej hmle úplne pohodová. Väčšinou je sucho, len kde tu mokrý úsek. Výhoda upršaného dňa je však v tom, že je málo áut a tak si vychutnávam silu MP3 500vky a užívam si to parádne zrýchlenie, za ktorým mi po pár týždňoch bude na 125kovom XMAXe smutno. 

Niekde nad Makovom zastavujem a kochám sa výhľadom dolu do doliny, okolo sa prevaľuje jemný opar, a les dýcha zelenou sviežosťou. Z príjemných myšlienok pri prežúvaní kornbagety ma vytrháva babička, ktorá sa tu niekde vynorila z lesa a pýta sa ma koľko je hodín. Pozerám či sa mi sníva či čo a nechápem, kde sa tu tetuška vzala lebo do dediny to odtiaľto nie je ktovieako blízko a zliezť musela zo zrázu kde nie je chodník. Tieto babičky majú záhadnú schopnosť vyskytovať sa na nepredstaviteľných miestach. Podľa mňa, keby som raz vyliezol na Mt. Everest tak tam spoza vrcholu vyjde takáto tetka, a spýta sa ma čí som, a kedy jej ide ďalší autobus do najbližšieho okresného mesta…

Čakám čo sa bude diať, či náhodou babka nezaútočí na mňa lebo na môj rožok, ale nie, odcupitá popri ceste ďalej. Chvíľku rozmýšľam, že si ju odfotím, aby mi tento zážitok niekto veril, ale potom kašlem na to, dožujem a hrdinsky zrýchlene opúšťam perimeter. Dostávam echo, že v Žiline zasa prší a tak to stáčam na Petrovice a rozhodnem sa, že cez Setechov prejdem do Štiavnika.

Idem hore do hôr je tam studnička a naberám si vodu. Potom rozmýšľam či idem do Žiliny naspäť cez Setechov, alebo to strihnem cez dedinu a dám si zmrzlinu. Mimochodom, ak chcete fakt dobrú zmrzku, Štiavnik odporúčam. Ja to inak nejedávam, ale tu je fakt výborná. Chvíľku ma desí výletný autobus idúci predo mnou, lebo predstava 30 detí/dôchodcov v rade na zmrzline ma plaší, ale našťastie zmrzlináreň minie a ja si dávam zaslúžený slaný karamel do pol minútky od zastavenia. Následne bavím bruškatých 50tnikov tým, že si fotím zmrzlinu pred skútrom. Nuž chlapci, bez práce nie sú skútre na testovanie… 

Je modrá obloha, ale vidím, že sa zas blíži temnota. Asi dnes ešte raz zmoknem. Mierim ešte pozrieť na Beňov, mám tam jedno miesto, kam si chodím posedieť keď mi po práci treba učesať myšlienky. Dnes je tam ale kopec rybárov, a tak môžem česať akurát trávu okolo cesty. Chvíľku hore na Beňove pozerám na plávajúceho otužilca, počúvam dve tínedžerky, ako sa rozplývajú nad speváčkou o ktorej som nikdy v živote nepočul, a mám pocit, že niektoré vlaky v živote mi pomaly utekajú a už ich nikdy nechytím.

Rozmýšľam ako dobre som spravil že som sa ráno neposral a šiel. Fakt som si to zasa raz užil a teším sa na budúci rok. Verím, že táto akcia Radka Rebroša ešte dlho neomrzí a budeme sa Rožnove, alebo pokojne aj niekde inde, stretávať ešte dlho, nabudúce hádam aj za lepšieho počasia. Ale aj tak, aspoň budeme mať v budúcnosti na čo spomínať.