Nikde sa netajím tým, že Scooter Camp je moja najobľúbenejšia skúter akcia. Mám veľmi rád aj Po Valašsku na skútru, o ktorom som napísal, že to je skvelý skúter festival, no Scooter Camp mi vyhovuje svojou atmosférou viac. Je to proste stretnutie kamošov a jedna veľká nonstop trojdňová párty.
V sobotu ráno sa budím a už by ma asi aj prekvapilo keby som počul, že na parapet nebubnujú kvapky dažďa. MP3ka, na ktorej nakoniec idem aj do Sebechlieb, zjavne priťahuje dážď. Našťastie prestáva pršať už cestou do garáže, čo je super, ale zasa mi to sťažuje situáciu s oblečením. Minulý rok som fakt zdochýnal od tepla a predpoveď hovorí, že dnes to nebude lepšie. A tak dávam preč moju klasickú MBW bundu aj s vložkou proti dažďu a beriem si perforovanú Revitku (zhruba o 12 hodín si za to budem chcieť streliť takú facku, že by ma otočilo…).
Vyrážam zavčasu, o šiestej ráno, lebo chcem ešte po ceste tankovať, a hlavne po minuloročných skúsenostiach, keď som za jazdy stratil kľúče a následne ich 45 minút hľadal po polke Banskej Štiavnice, chcem mať časovú rezervu. Veľmi oceňujem, že Piaggio MP3 nemá bezkľúčové zapaľovanie, pretože viem, že dnes za jazdy kľúč nestratím. Štartujem a vyrážam.
O chvíľku už som pod Strečnom a vychutnávam si, že je úplne, ale úplne prázdne. Vyzerá to ako počas zombie apokalypsy, nikde nikoho. Aj stav cesty v niektorých úsekoch napovedá, že ľudia z povrchu zemského zmizli už dávno… Akurát pred tou najrozbitejšou časťou je značka so znížením rýchlosti a upozornenie na rozbitú cestu… Už asi pol roka. Neviem, asi sa čaká, kým sa sama zregeneruje.
Ja regenerujem na pumpe za Turčianskymi Teplicami a pozerám na oblohu, či zmoknem, alebo nie. Ale vyzerá to tak, že sa mraky tlačia nad Šturec a nie nad Bane. Ej nevesty, dobre bude, nezmokneme… či ako to hovorí ten zmätený ujo na ministerstve financií.
Cesta ide hladučko až ma to prekvapuje, zdržím sa akurát v Bartošovej Lehôtke, kde MP3ku obzerá ujo, čo ide predávať melóny. Chce vymeniť krabicu melónov za skúter. Pýtam dve krabice, ale to že už je veľa, škoda, mohol byť biznis. A možno by sa aj na Scooter Campe potešili, keby prinesiem poriadne melóny.
Ponáhľam sa, lebo plánujem urobiť ešte jednu zastávku. V lese. Ak totiž neviete, tak za Hliníkom nad Hronom až po Banskú Štiavnicu sa tiahne parádny les, ale fakt, že LES. S perfektnou cestou a geniálnymi zákrutami. Tam, niekde v tieni toho pralesa, zastavujem a raňajkujem. Pozerám ako sa z vozovky vyparuje ranný dážď, ako sa para točí popri korunách stromov a stúpa vysoko nad ne. Keď som bol malý, babka vravela, že to hora dýcha. A tak sedím a dýcham aj ja, úžasná vôňa.
Myslím na to, že ak by niekde mali ešte prežívať všelijaké víly, svetlonosovia a bludičky, tak určite tu. Potom za mnou čosi zapraská v kríkoch a keďže je mi jasné, že skôr ako rozprávkové stvorenia by tu mohli prežívať medvede, odmietam sa spoliehať na ich vegetariánstvo a padám.
Do kempu prichádzam o pol desiatej, a mierim do stánku Piaggio Group. Zdravím sa so známymi, a na niektorých hneď vidím, že piatková noc mala grády. Asi tá búrka, čo sa prehnala… Ešte ani nestíham zliezť z trojkolky a už sa k nej hrnú ľudia a pýtajú sa na všetko možné. Ľudia z Piaggia im vravia, že na letisku budú skúšobné jazdy, kde si budú môcť MP3ku ľudia na vlastné zadky otestovať, a vidím, že v očiach zhasnutých po prebdenej noci zasa zažínajú plamienky života.
O desiatej už sa radíme na spoločnú jazdu a o chvíľočku sa vyráža. Ide sa v podstate tá istá trasa ako minulý rok (teda aspoň tá istá, ktorú išla tá skupinka, ktorá sa spolu so mnou minulý rok stratila). Jazda je celkom pohodová až na pár chlapcov, ktorí stoj čo stoj musia ísť za sebou, alebo vedľa seba, podľa toho, ako sa im práve hodí. Že kvôli tomu následne celá zadná formácia stráca tvar? No a čo, oni musia ísť spolu… A potom človek počuje reči typu „Viete čo je najhoršie na spoločnej jazde? Spoločná jazda…“ Škoda, že pár ľudí nechápe, že svojimi manévrami fakt kazia ostatným zážitok. Asi musím napísať ešte viac podobných článkov o tom, ako jazdiť v skupine…
Po príjazde na letisko je dobrá správa tá, že je aspoň trochu pod mrakom. Minulý rok tu bolo šialené teplo. Teraz je znesiteľnejšie, ani asfalt sa neroztápal. MP3ku parkujem v priestore, ktorý si vyhradilo Piaggio a prakticky hneď mi chalani odtiaľ vravia, že jazdy na nej sú vybookované na pár hodín. OK, je mi jasné, že Scooter rally nestihnem, ale nejak mi to nevadí, okolie Pliešoviec poznám, strávil som kúsok odtiaľto, vo Zvolene, 6 rokov a vysokoškoláci majú času dosť…
Keďže nemám stroj, ponevieram sa po letisku a fotím ostatných. Uvedomujem si, ako mi je tu dobre a ako to tu mám rád. Vidím, že ostatní sú na tom rovnako. Vďaka tričku Na skútri ma spoznáva pár ľudí a prídu si pokecať. Vďaka za kopec milých slov, ďakujem, že som mnohých z vás mohol aspoň narýchlo spoznať, tešilo ma Signor, Igor, Katka, aj ostatní, vážim si vaše pochvaly. A hej, budem sa snažiť písať furt.
Motám sa okolo stánku Piaggia a snažím sa trochu pomôcť chalanom s otázkami na MP3ku. Zasa raz ma prekvapuje koľko ľudí trojkolky zaujímajú. Pred mesiacom by som tomu neveril a nikto by ma nepresvedčil, že je to inak. Je tu ale aj krásna žltá Vespa GTS Super 300, podľa mňa trochu nezaslúžene prehliadané Beverly 400 a Aprilia SR GT 125, ktorá sa mi pozdáva a verím, že ju dostanem aj na testovanie. Všetko si môžu ľudia vyskúšať a po celý čas tak aj robia. Myslím, že stroje tam nestáli dlhšie ako 3 minúty…
Vlastne, nakoniec sa v Piaggiu zamotám natoľko, že s spolu s ostatnými zisťujeme, že sú všetci preč. Stále je však dosť ľudí na čakačke na MP3, a tak počkám aj ja. Keď sa všetci vyjazdia, ideme spolu s Piaggákmi naspäť do kempu. Keďže mám navigáciu, nechajú ma viesť. Ideme síce naspäť tou istou trasou, ale prázdna cesta je oveľa príjemnejšia.
Keď vychádzame z lesa niekde nad Bzovíkom, rozmýšľam nad tým ako som si na tento stroj zvykol. Vtom periférne vidím, že z kríkov na ľavej strane čosi vyletelo. Obzriem sa a pozerám rovno do zobáka akémusi dravcovi. Vták chvíľu letí vedľa mňa, potom mávne krídlami, dostane sa predo mňa, vystrčí nohy a ide mi po prilbe. Inštinktívne uhnem hlavou doprava a pridávam plyn. To asi zviera vyplašilo, lebo si to namierilo zas do kríkov preč. Kurva, to čo bolo? Otáčam sa dozadu, či to ostatní videli a nesnívalo sa mi to, ale keď vidím, ako sa rehocú, tak viem, že to bolo real. Rozmýšľam s čím si ma ten prerastený vrabec pomýlil. Podľa váhy a mojich telesných proporcií tak asi akurát s divou sviňou… No nič kámo, sorry, na obed si choď uloviť niekoho na PCXku.
V kempe sa ešte chvíľku dohadujeme či ma išiel zožrať orol, jastrab, sokol, alebo čo, ale keďže sa v skútroch vyznáme viac ako v ornitológii, páchateľ ostal neznámy. Je to jedno. Idem sa zaregistrovať a kúpiť nejaké tričká, nech majú Look a ostatní organizátori zo Skútristi.sk aspoň do budúceho roku z čoho žiť, a potom sa vraciam k stánku. Tam striedavo kecáme so všetkými, čo sa pristavia.
Po asi 3 hodinách sa na mňa Jano z Piaggio Group pozrie, podá mi krém na opaľovanie a povie, aby sme radšej išli do tieňa. Prečo to urobil mi dôjde až neskôr večer, keď som si na ruky a hlavne krk obliekal bundu… Našťastie je stále čo piť (nealko), a tak v príjemnom rozhovore, už sem tam aj v tieni, pokračujeme, až kým si niekto ďalší nevšimne, že sa blíži búrka.
Mrknem do mobilu, ale nemám signál a internet tým pádom tiež nie, meteoradar nepomôže. Je ale 18:00 a to už by mi bolo ozaj aj domov treba ísť, nech to stihnem ešte aspoň ako tak za svetla. A tak zatiaľ čo si Signor Vespa a ostatní chlapci utekajú po šampóny a uteráky, aby sa v daždi osprchovali, ja sa obliekam do mojej letnej perforovanej bundy a začínam mať taký pocit, že si domov asi zaplávam. Bunda sa mi hneď lepí na spálený krk a rozpálené predlaktia, čo vo mne vzbudzuje pocit radosti, ale radosti inej…
No nič, som chlap a plačem už iba keď Dukla Trenčín prehrá finále (takže asi tak raz za 30 rokov) a tak vyrážam zároveň s prvými kvapkami dažďa a slovami povzbudenia od ostatných, že búrka moju cestu určite obíde. Vidíme si na očiach, že tomu síce nikto neverí, ale že to fakt nevyjde, zisťujem veľmi skoro, už v Sebechleboch. V Hontianskych Nemciach už leje tak, že rovno parkujem na benzínke, kde už stoja aj ďalší skútristi. Pozriem si mobil, konečne mám signál. Vyvalia sa na mňa správy od kamošov a rodiny. „Sodoma Gomora“, „U nás vyvalilo kus brehu“, „V meste je potopa“… morálna vzpruha jak sa patrí. Na meteoradar nemám odvahu.
Sedím ako zmoknuté kura, leje zo mňa voda a vtom prichádza pán natankovať. „To je ale super stroj, čo to je?“ Odpovedám, že trojkolka a snažím sa mysľou hypnotizovať slnko, aby vyliezlo spoza mrakov a prestalo zapadať. Nech nejdem potom úplne po tme. „To musí byť super jazda,“ pokračuje pán v dialógu, úplne bez irónie, a ja na neho pozerám a rozmýšľam či mu navrhnem výmenu manž… ehm, strojov. Z plexi mi padajú kvapky vody, v rozkroku mám mapu jazera Ontário, a z mojej, na ramenách perforovanej bundy, mi tečie cícerkom až niekam, kde chrbát stráca ctené meno. „Hej,“ vravím. „Je to super,“ a cítim ako sa moje telo pod bundou samoočisťuje…
Čuším na benzínke asi 20 minút a potom sa rozhodnem pokračovať, niežeby prestalo pršať, ale už aspoň nefúka. Nebál som sa, že by som mohol spadnúť, ale vedel som, že budem musieť ísť pomalšie a za svetla už nedôjdem. Najbližšiu hodinu strávim na rôznych autobusových zastávkach po ceste zo Sebechlieb do Banskej Štiavnice. Kvitujem, že miestne samosprávy sa o čakárne starajú. Motorkári, skútristi a mládež, požívajúca rôzne psychotropné látky, vždy vedia oceniť poriadnu murovanú zastávku. Ja by som navrhoval ešte vylepšenie vo forme malej piecky na kúrenie, aj s nanoseným drevom, pre prípad skútristu v núdzi. A sušiacu šnúru. Ďakujem.
Našťastie v Štiavnici už neprší, lebo na poslednej zastávke pred ňou už mi došli suché tričká a do tých detských veľkostí, čo som nakúpil, sa nenapchám. Citeľne už ale začína ubúdať svetla. Času nie je veľa, a tak sa ponáhľam. A kto sa ponáhľa, robí chyby. Ja na výjazde zo Štiavnice odbočujem skôr, ako mám, čo si uvedomujem hneď, ako stúpam prudko do kopca. Na horizonte vidím nejaký ťažobný stroj. Toto asi nie nebude cesta na Sklené Teplice. No čo vám poviem, nebola. Hore na kopci ale vidím nejaké stavby a svetlo, a tak verím, že sa tam niekde rýchlo otočím, asi sú tam nejaké firmy, alebo čo. Letím na kopec a keď sa jeho sklon začína lámať, to, čo vidím, mi aj zimu zo žíl vyženie. Vchádzam na akýsi dvor, kde zažívam blízke stretnutie tretieho druhu.
Hneď vedľa cesty veľký oheň, kotol, zopár vrakov áut a početná skupina Rómov, ktorá čosi varí. Pozerám, oni pozerajú, a verím, že ich pohľad na premočeného, zimou vyklepaného debila, ktorý sa v daždi a tme vozí v lese na trojkolke, prekvapil rovnako, ako mňa pohľad na ich stolovanie. Súdim tak z toho, že vypli ručiaci reproduktor a dvaja, čo sedeli ďalej s igelitovými vreckami pri nosoch, ich odložili.
Som slušne vychovaný, tak sa nahlas pozdravím „Pánboh pozdrav“ a našťastie aj oni sú slušne vychovaní a dostanem odpoveď „Nazdar“. Následne sa za hrobového ticha asi 30 nekonečných sekúnd poooomaaaaaliiiiičkyyyy otáčam, aby som odtiaľ mohol vyjsť. Som si istý, že na tú bizarnú scénu, kedy sa, hľadiac do očí kuchárovi, lopotím s 500ccm hebedom a ručne ho obraciam, budú spomínať rovnako dlho, ako ja. A hej, vedel som, že to má spiatočku, ale nemal som odvahu skúšať, či zrovna teraz bude fungovať.
Fuj, som preč, lesa som si, aj s jeho obyvateľmi, už dnes užil až až, a tak LESOM iba preletím. V Kremnici vidím, že už je cesta suchá a že tam zrejme ani nepršalo. Už je ale fakt dosť tma a tak trošku pridávam plyn. No, trošku. Keď už vidím príliš rozmazane, zisťujem, že idem 140 km/h. MP3ka dáva ako nič. Pribrzďujem, lebo idem znovu okolo akýchsi kríkov a hrozí, že ak z nich zasa čosi vyletí tak tentokrát to rovno ulovím ja, a asi aj zožeriem rovno za jazdy…
Za Turčianskymi Teplicami na bývalej panelke znova trošku pritlačím, lebo vpredu vidím akési svetlá. Hovorím si, že sa asi vracajú aj iní skútristi a chcem ich dobehnúť. Dobieham ich niekde pri Mošovciach, ale zdá sa mi, že idú akosi pomaly, tak len pridávam a predbieham ich. Nechce sa mi za nimi vliecť, niet času. Horšie je, že na poliach pred Martinom majú zjavne mušky orgie, lebo počujem iba puk, puk, puk a za chvíľku cez ich telesné pozostatky nevidím nič…
Zastavujem v Martine vedľa cesty a utieram si plexi. Prichádzajú „skútristi“ čo som predbiehal po ceste. Zisťujem, že sú to chlapci na GSách a tuším Afrike(?) a oni čumia jak puci, čo ich to na ceste obletelo. No nič, nemám vodu a mušky idú dolu zle, tak musím ísť pomalšie. Aj preto sa ma chlapci na cendurách celkom držia a pod Strečnom sa dvaja z piatich dokonca odvážia ísť predo mňa. Ostatným ale v zákrutách utekám a stretneme sa až v menšej kolóne pred Žilinou.
Do garáže prichádzam o pol desiatej večer, za tmy, a tesne pred druhým dnešným dažďom. Zážitkov na tri prdele a to som si pôvodne hovoril, že o čom vlastne chcem písať, keď tam idem na pol dňa. Tak ale, Scooter Camp je Scooter Camp, ponúkne opálenie zdarma, vtáčie špeciality, a v rámci jeho služieb sa dokonca dá aj celkom slušne osprchovať (majte vždy odporúčanú výbavu, pomáha) a stretnúť so známymi aj neznámymi (strava v cene). Ľúbim ja sebechlebské zážitky prevelice a budúci rok sa teším znova.
Tak sa držte, vidíme sa tam. A bacha na vtáky, žerú skútristov.
