Tri dni z roka, na ktoré sa najviac teším počas tých zvyšných 362? Ak tipujete, Vianoce, tak z Ježiška som už žiaľ vyrástol. Správna odpoveď sú tie tri júlové dni, kedy Skútristi.sk organizujú Scooter Camp. Skútre, Slnko, Sebechleby sú tie tri S, ktoré s pribúdajúcim vekom a ubúdajúcim testosterónom, potrebujem k životu aspoň raz ročne a tak si ich už niekoľko liet pravidelne ordinujem. Tento rok to síce vďaka covidu, ktorý okolo mňa krúžil v týždňoch pred akciou vyzeralo všelijako, ale v piatok 5. júla som stál bez príznakov a neželaných čiarok s nabalenou Vespou GTV 300 pred bytovkou a všetky starosti nechal za sebou. Nech si ich pozbierajú susedia…
Keďže v piatok bol sviatok a teda nás čakal predĺžený víkend, apokalyptické scény spod Strečna z predchádzajúceho dňa ma prinútili uvažovať či nejsť cez Kľak. Cestou naň sú však teraz zo tri semafory a rozkopaná vozovka, a cestou z neho sa až príliš často vyskytujú fanúšikovia adrenalínového športu zvaného kríženie kamiónov, tak sa predsa len vrhám do premávky a nechávam sa unášať Domašínskym meandrom smer Martin. Áut je síce na cestách dosť, ale o dosť menej ako stačí na kolónu, takže cesta je celkom príjemná. Aj keď, príjemná cesta popod Strečno je totálny oxymoron a doteraz som si myslel, že takúto vetu nikdy nenapíšem.
Za Strečnom ma trošku prekvapujú mraky na oblohe, lebo v Žiline bolo azúro, ale tentokrát sa nado mnou bohovia búrky zľutovali a nechali ma prejsť suchou noh… pneumatikou. V Martine na obchvate robím nechtiac radosť pani, ktorá stojí na semafore vo vedľajšom pruhu, pretože neuvedomiac si, že mám otvorenú helmu, spievam si, tak ako zvyknem v integrále, nahlas… Zrazu sa len stiahlo okienko a teta na mňa, že pozdravujem Robbieho Williamsa… I sa Robbie stále si pospevujúc Angels, zapýril a uvedomil si, že headset na otvorenej helme môže spôsobiť asociálovi ako ja, aj takéto sociálne kontakty. Našťastie, zasvietila zelená, a ja som sa s touto situáciou vysporiadal ako správny, zrelý muž. Pridal som plyn a zbabelo ušiel… Pani za mnou potom išla až za Košťany nad Turcom, kde som zabočil do poľa a tváril sa, že fotím skúter (fotku ako dôkaz, že nešlo iba o taktický ústup prikladám pod tento odstavec).
Našťastie inak bola cesta pohodová a takmer prázdna. Vždy ma fascinuje, ako sa za Žiarom nad Hronom stratí premávka a ja tam vrčím takmer opustenými cestami. Aj tentokrát tomu tak bolo. V podstate po tom, ako som sa v Hliníku nad Hronom napojil na odbočku do Štiavnice, kde som tento rok nič nestratil a ani nestretol, som už išiel úplne prázdnymi cestami až do Sebechlieb. Teda, prázdnymi. Boli na nich traktory, keďže zjavne je žatva v plnom prúde a v Honte a priľahlých oblastiach všetko nádherne vonia klasmi, posekanými obilninami a sušiacim sa senom. Milujem tú vôňu, pripomína mi detstvo.
O tom, že prichádzam medzi svojich, ma v už v Hontianskych Nemciach na benzínovej pumpe presviedča Janko Rohárik, ktorý sa vynára niekde spoza regálov, podáva mi ruku a vtíska prekvapenej predavačke mobil s príkazom, aby toto naše stretnutie navždy zaznamenala stlačením virtuálnej spúšte. Otázka predavačky, ktorá sa ma pýtala, či toho pána poznám mi prišla až nepatričná… Ktorý obyčajný skúter smrteľník by nepoznal legendu?!
Po príjemnom a srdečnom zvítaní sa s Jankom však už mierim do kempu, kde na mňa chlapci veľkoryso počkali so všetkými stanmi, takže sa po pár obligátnych narážkach na lenivých novinárov, medial banány a podobne vrúcnych vyjadreniach priazne a radosti z toho, že ma znova vidia, rovno púšťame do práce. Keďže niektorí z nás sú šikovní a iní zasa o tom vedia písať články, netrvá nám to ani pár hodín a všetky stany stoja, všetci sponzori sú prezentovaní a ja môžem ísť rozložiť aj vlastný stan. Ten som nevybaľoval od minuloročného Campu, takže som sa bál aký nový vesmír v obale vznikol, ale našťastie, okrem pár vyschnutých mravcov tam nebolo nič, čo by sa nedalo nazývať štandardným mužským habitatom.
Zaujímavé bolo, že okolo tretej hovorím Jančimu zo Scooter-Tuningu, že sa mi zdá, že je tu akosi málo ľudí. Ono naozaj, vtedy bolo v kempe ešte celkom prázdno. Behom hodinky a pol ale dorazili tri veľké skupiny, z BB, Liptova aj nejaké nerozhodné Hovädá 😀 a zrazu bolo ľudí v kempe dosť a dosť.
Môj pôvodný plán bol vybaliť sa, dať si v dedine pizzu a ísť sa previezť niekam do Zvolena, ale nejako som sa zrazu vyskytol na piatkovom zlatohodinkovom výjazde a smeroval presne opačným smerom na Žemberovce. Sľubovaná bola zmrzlina, ale keďže sa počet jazdcov neustále zväčšoval a odhadom nás hontianske cesty brázdilo tak 40-50 jazdcov, čo som na piatkovom výjazde nikdy nezažil, rýchlo mi došlo, že v takomto počte nemáme šancu zastať na žiadnom mieste. To sa nakoniec aj potvrdilo. Plašiť úbohé brigádničky v zmrzlinárni neohláseným inváznym výsadkom sme nechceli. Dobre pre mňa, vďaka tomu som totiž objavil nádherné miesto zvané Stará Hora. Vinárska oblasť, o ktorej som nemal ani páru a na ktorú ma upozornila Rišova Anička, nevinnou vetou o tom, že keď pôjdem po cestičke, na ktorej som robil fotky ďalej, budú tam vinice.
Ani sa mi veľmi nechcelo, lebo však čo s vinicami, keď nepiješ, ale nejak som sa premohol a nemohol som urobiť lepšie. Stará Hora je… KRÁSNA. Chalúpky, resp. pivničky sú nádherne farebné, roztomilo malé a ľudia tam sa na vespistu vypliešťajúceho oči od údivu milo usmievali. Ja viem, že som asi posledný človek na svete čo sa o existencii tohto miesta dozvedel, ale keďže víno, resp. alkohol všeobecne nejak nepijem, netušil som koľko krásy sa skrýva za nevinným názvom. Jednoducho som sa tam úplne zaľúbil a vy, ak ste tam ešte neboli tak choďte, nebudete ľutovať. Dá sa tam kúpiť vínko a podľa mňa s trochou snahy aj ubytovať (prinajhoršom v stane). Jo, a keď tam budete, kúpte si víno v pivničke č.3. Vlastní ju skútrista, ktorý bol s nami aj na výjazdoch. Koniec reklamy.
Keď som sa vrátil do kempu zábava už bola v plnom prúde a akurát sa chlapci cestovatelia hotovali porozprávať nám o svojich príhodách a skúsenostiach z decembrového cestovania po Sardínii a Korzike. Po nich štafetu prebrali miestni freestyle DJi a voľnú zábavu otvorili ľudovou piesňou Pedro, Pedro, Pedro, ktorej sa toto leto nedá uniknúť podľa mňa ani vo vzdialenejších kútoch galaxie. Spať som išiel niekedy po polnoci, keď už nespieval Pedro, ale túrujúca Ducati asi o 5 stanov nižšie.
Ráno som sa prebral a naivne si myslel, že sadnem na skúter a pôjdem k dedine chytať mobilný signál, ktorý v kempe nie je. Chyba lávky kamoši. Tam kde som večer skúter nechal, nestál. Treba dodať, že aj ďalšie Vespy spod stanu odlevitovali inam, no tie sa mi po chvíli pátrania podarilo objaviť, keďže ich lúpili už zjavne nie úplne mentálne najsviežejšie skupiny banditov. Moju GTVčku som ale nenašiel až kým mi dobrí ľudia nepovedali, že sa nejaký bezprízorný skúter vyskytuje na druhom konci kempu hore na kopci. Úprimne, musím oceniť kreativitu a hlavne výdrž Jamesonom posilnených únoscov, ktorý tlačili GTVčko hore brehom tých asi 100 metrov, čo by sa mne v noci a s 2 promile v krvi nechcelo… O ich nie úplne bystrom úsudku svedčí aj to, že napr. jedna Vespa bola „ukrytá“ takto.
Po znovuobjavení svojho stroja však nebolo veľa času na chytanie signálu. Blížil sa totiž, pre mnohých, zlatý klinec celého Scooter Campu, spoločná jazda. Tento rok som vďaka Lookovej blahosklonnosti konečne získal funkciu! Stal som sa regulovčíkom. Inštrukcie zneli jasne, nič nerob, iba tam stoj a vyzeraj. Moje miesto bolo síce na tej najmenej frekventovanej križovatke z celej trasy, to ale váhu tejto prestížnej pozície v ničom neznižuje. O to dôležitejšie som sa cítil a svedomito nosil oranžovú vestu s veľkým nápisom ELZA na chrbte, ktorá len podtrhovala moju autoritu. Tá bola zjavne taká veľká, že počas toho, ako som vlastným telom bránil vašu bezpečnosť priatelia, z mojej strany cesty nešlo jediné auto, taký rešpekt som vzbudzoval.
Po tom ako som vás bezpečne dostal na hlavnú cestu, som sa na koniec kolóny jazdcov zaradil aj ja, a tak nejak som dúfal, že sa nestane to čo vždy, a cestou na hrad Modrý Kameň, kam viedla tohtoročná trasa výjazdu, sa nestratíme. Mojou vierou trochu zatriaslo, keď sme kúsok za Bzovikom začali spomaľovať, no a po prechode Litavou už som vedel, že je zle, keďže sme ostali vzadu iba piati a zo štýlu jazdy som tak nejak vydedukoval, že sa všetci spoliehajú na všetkých ostatných, že vedia kam idú. Naše chlapské „nie, nikdy sa nebudem pozerať do mapy a manuálu“ vydržalo až k najbližšej križovatke niekde za Drenovým Lazom, kde sme úplne zahodili svoju dôstojnosť a Janči zapol GPSku.
Tá síce celú skupinu nasmerovala správnym smerom, ale ja som sa po pár kilometroch prezieravo rozhodol, že si vymením batériu v kamere a potom chalanov dobehnem. Tak som zastal, ukázal ostatným, nech pokračujú chvíľku bezo mňa a vymenil baterku. Následne som vyrazil za nimi a na križovatke asi o 100 metrov ďalej sa suverénne vybral na opačnú stranu ako som mal. Prišiel som na to asi po 10 kilometroch, keď ma prekvapila tabuľa ŠAHY. Potupne som teda aj ja zapol Google Mapy a tie ma už doviedli na Modrý Kameň. Kde som si ešte rýchlo stihol urobiť pár rodinných fotiek.
Hrad bola dobrá voľba výjazdu, akurát tetuška v pokladni si zjavne myslela, že prišli Hell’s Angels, ktorí to tu zrovnajú so zemou a nie partia skútristov s plávajúcimi žalúdkami z predchádzajúceho večera. Chvíľu to vyzeralo, že miesto lístkov na nás zavolá políciu, ale napokon pochopila, že za drsnými tvárami a v telách s mocnými svalmi sa skrývajú jemné, kultúrychtivé duše s vášňou pre históriu a pustila nás na prehliadku. Takže som si pozrel múzeum hračiek, s Kukom, Raťafákom Plachtom a našim Doktorom som sa odfotil, a mohol som sa vydať na letisko do Plechov, ako my naturalizovaní Zvolenčania voláme Pliešovce.
Naspäť som ale nešiel so zvyšnou skupinou, ale spolu s Jančim zrýchleným presunom. Ten som si užil maximálne, aj keď ma trošička rozhádzal kameň v strede cesty v kopci nad Pliešovcami. Ale zvládol som to ja aj Vespa a na letisko sme dorazili v celistvosti a s rovnakým počtom súčiastok, s akým sme vyrážali z kempu.
Letisko je každý rok totálny freestyle, kde sa to miesi, gumuje, dymuje a testuje a pomedzi to sa fotí a rozpráva každý s každým. Tento rok tam našťastie nebolo také pekelné horúco, ako minulé roky, ale aj tak dalo zabrať. Kým som obišiel všetkých známych a odfotil sa s tými, ktorí chceli alebo nestihli utiecť, tak aj skončili súťaže a jachalo sa späť do Sebechlieb. Tentokrát sme si spiatočnú cestu dali v trojici s Jančim a Doktorom. Stavili sme sa ešte na pumpe uloviť pár nanukov a tu sa k nám pridal aj Gazda, ktorý nám odprezentoval tuning a benefity jeho zánovného BMW C1.
V kempe už sa pomaly schyľovalo k tombole, takže som si rýchlo kúpil 10 lístkov, aby som vyšiel štatistike naproti a utekal ešte narýchlo s kamerou zajazdiť si cez Starú Horu, keďže deň predtým som si kameru nevzal. Chcel som mať pamiatku a pár záberov do videa. Dokonca som spolu s chlapcami aj pizzu v dedine stihol. Potom už ale šup, šup do kempu, kde sa medzitým preťahovalo, lanom samozrejme, udieralo guľami, plastovými nafukovacími, a chystala sa tombola, kde sa mi, tak ako po minulé roky, napriek masívnym investíciám, podarilo vyhrať zasa nič… Chcel som aj podať oficiálny protest, ale úplatok vo forme kľúčenky Vespa klubu Slovakia zadarmo mi vzal vietor z plachiet.
Po obligátnom neúspechu v tombole som sa ale úspešne infiltroval medzi mne srdcu blízkych ľudí a spolu s nimi sledoval, ako sa dídžejského pultu zmocnili opäť tie isté sily čo deň predtým, takže Pedro, Pedro opäť štartoval zábavu, ktorá trvala asi do polnoci, kedy napriek vehementným protestom, vyhrážkam fyzickým a iným násilím, bolo zabavené audio náčinie. Myslím si však, že aj napriek tomu, že sa mnohým zdala táto kultúrna vložka krátka, výrazne obohatila naše hudobné obzory. Úprimne sa priznám, že vidieť tancovať ľudí na pesničky od Rytmusa nevidím často, a už vôbec nie ľudí vo vekovom rozpätí, ktoré prevládalo na trávnatom parkete.
V nedeľu ráno sa síce vstávalo pomalšie, ale o to radostnejšie, pretože na rozdiel od minulého roka som tentokrát nezabudol, že som si zaplatil raňajky na obidva dni a tak som namiesto tuniakovej konzervy jedol ako človek s ostatnými. Po raňajkách sme sa rovno pustili do skladania toho čo sme v piatok tak prácne stavali. Opäť som získal veľmi kvalifikovanú funkciu toho čo zbiera skrutky a matice a triedi ich do krabičiek, čo ale znamenalo, že som mal aspoň kontakt so všetkými ostatnými, ktorí skladali.
Snažil som sa z našej práce aj zaznamenať časozber na kameru, ale pokazili mi to dve veci. Jednak to, že oproti mojej minulej kamere, táto nová dokáže vytvárať iba 10 minútové sekvencie a potom je nutné ju nanovo zapnúť, čo som nevedel, a tiež nutkanie niektorých súputníkov odhaľovať sa pred objektívom, o čom som tiež predtým nemal znalosť. Reálne to potom vyzeralo tak, že mám natočených prvých 10 minút skladania stolov a odhalených… nie, nebudem vás menovať, ale keď ma naštvete tak tých vašich škriatkov zverejním!
Tetris s nakladaním všetkého zloženého do dodávky sme úspešne zvládli a nastal čas ukončiť svoju návštevu bájneho Scooter Campu 2024. Ešte predtým ako som všetko naskladal na Vespu, mi bolo oznámené, že napriek tomu, že nad Hontom svietilo, ba priam pieklo slnko, v žilinskom kraji sú výstrahy pred búrkami. Náladu mi to ale nepokazilo, naopak posilnilo to moju vieru. Vieru v to, že sa meteorológovia zasa raz mýlia.
O tom, že tentokrát sú až nečakane presní som sa začal pomaly presviedčať už pri Žiare nad Hronom, odkiaľ bolo vidieť temné mračná nad Kremnickými Baňami, teda presne tam, kam som mieril. V Baniach som si zaplával celkom nedávno, cestou na Bystrické Vespíčko, a nechcelo sa mi to zrovna opakovať, našťastie tentokrát sa práve pri mojom prejazde oblaky rozostúpili a ja som prešiel suchými pneumatikami, ako bájny Mojžiš, keby samozrejme bol býval vtedy vlastnil nejaký skúter a nemusel ísť peši.
Radosť z rekonštrukcie biblického príbehu, ale netrvala veľmi dlho, pretože rozostúpené nebesá nesmerovali tam, kam ja, ba priam naopak, temnota sa presunula nad Cestu SNP, ktorou som sa pre tentokrát rozhodol vydať domov. Ak ste už niekedy počuli príbehy o tom, ako niekoho naháňala búrka, respektíve pred ňou utekal, tak ja som to mal úplne opačne. Musel som brzdiť a jazdiť pomaly, aby som ju nedobehol. Párkrát som sa rozhodol pridať, ale pokropenie vodou ma z týchto úvah rýchlo vytrhlo.
Nakoniec sa mi podarilo doraziť domov iba polomokrý, čo mi v kontexte toho tepla, ktoré bolo v Sebechleboch prišlo až surreálne, ale už som na inom Scooter Campe zažil aj to, ako ma s úpalom cestou domov v búrke triaslo od zimy, takže ma neprekvapí už nič.
Každopádne som už chcel končiť. A končiť tým, že kto na Scooter Campe 2024 nebol, môže fakt ľutovať, a napraviť to jedine tak, že príde v roku 2025. Pretože to bolo opäť raz skvelé. Odhadom tak 200 ľudí sa stretlo, bavilo, jazdilo a bez ohľadu na akékoľvek svoje preferencie spoločne vytvorilo a zdieľalo skvelý zážitok. Takto sa robí to spájanie do psej matere. Vďaka chlapci zo Scooter-tuning za to. To čo pre túto komunitu robíte, vôbec nie je málo.
