Napriek tomu, že o sebe tvrdím, že som skútrista asociál, mám rád skúter zrazy a skúter akcie na ktorých sa koná spoločná jazda. Mišo Stanek minulý rok založil peknú tradíciu stretávania sa 1. mája v Čičmanoch, tak som sa už mesiac dozadu fakt tešil na prvomájovú jazdu, chodil cez pracovné dni kontrolovať Čičmany, či ich niekto neukradol a sledoval SHMÚ. Minulý rok nás bolo asi 30 a vraveli sme si, že ide o nultý ročník. Tento rok už nás bolo slušne cez dvojnásobok toho počtu a spoločná jazda niesla názov Stretnutie skútristov pre dobrú vec.

Oproti minulému roku sa trochu zmenili pravidlá. Vlani sme sa stretávali priamo v Čičmanoch a odtiaľ išli spoločne do Bojníc. Tento rok znelo zadanie tak, že sa stretneme v Kremnických Baniach, v geografickom strede Európy a odtiaľ pôjde spanilá jazda do Čičmian. OK, ja som skútrista prispôsobivý, nemám žiaden problém spraviť si výlet do Kremnice. Veď kvôli podobným akciám som si vlastne kupoval skúter. Čas stretka v Baniach je 11:30 a vyrážať odtiaľ do Čičmian budeme o 12:00.

Zo Žiliny to mám cca hodinku cesty, ale trpezlivosť nie je moja silná vlastnosť, preto vyrážam už krátko po desiatej. Vždy si nechávam aspoň malú časovú rezervu a hlavne mi treba natankovať. Premávka v nedeľu doobeda je takmer nulová. Ešte aj pod Strečnom je pokoj. Jediný vzruch prinesú dva konské zadky, ktoré na mňa pod hradným bralom trčia z prívesu idúceho predo mnou. Myslím na to, že keby šofér vpredu skočí na brzdy tak som v riti – doslova. Ani si to nestíham domyslieť a vodič skáče na brzdy, takže sa kochám bujnou šticou konského chvosta z blízkosti, o ktorú som ani náhodou nestál. 

Potom je už ale pokoj, akurát v Martine na obchvate ujo v dodávke psychicky nezvláda, že ho na križovatke obišiel skúter a za križovatkou na 70tke ma zúrivo predbieha asi 130tkou, aby o 150 metrov odbočil vpravo. Ale čo, aj takí musia žiť.

Na pumpu za Turčianskymi Teplicami prichádzam okolo 11tej a hovorím si, že času mám dosť. Dám si teda Red Bull a sťahujem brucho, aby som mohol v Deluxe móde oslňovať dve pekné brunetky sediace v aute vedľa na parkovisku. Zdá sa však, že ich skútre nepriťahujú a deluxe mód sa sám vypol, keď som musel vydýchnuť. Tak nič, sadám na Maxa a mapa ukazuje ešte 17 minút do cieľa cesty. Zapínam kameru a ide sa. 

Hore som za ani nie štvrťhodinku. Myslel som si, že tu budem medzi prvými, ale omyl, už je tu asi 20 iných skútrov a jazdcov. Ešte väčšie prekvapenie príde hneď potom, keď sa oznámi, že sa odchádza o 11:30. Teda o polhodinku skôr ako sa malo. No nič, rýchlo urobiť spoločnú fotku a hurá na stroje. O tom, že sme vyrazili skôr svedčia aj prekvapení skútristi, ktorí sa len teraz drápu hore kopcom na Bane a sledujú, ako im ostatní z gangu utekajú.

Nakoniec sa mení aj trasa výjazdu oproti tej, ktorú mi Michal spomínal, ale na rovinu vravím, že mi to je úplne jedno, lebo odtiaľto sa dá ísť všade len po pekných cestách. Ideme naspäť na Turčianske Teplice a na ich konci odbočujeme doľava smerom na Dubové a Budiš. Cesta v dave ubieha rýchlo a príjemne. Na rozdiel od iných akcií sa nikto nepredbieha a nevznikajú žiadne nebezpečné situácie. Prechádzame krásnymi zákrutami cez Budiš a Jaseno až do Nitrianskeho Pravna, kde sa točíme hore a pokračujeme ďalej na Kľačno. 

To už som úplne na konci celej grupy, chcem si skúsiť, aké to je zametať za ostatnými. Na moje prekvapenie vzadu vládnu silné stroje a veru mám párkrát problém, aby som stíhal tempo, ktoré ostatní predo mnou dávajú (a vraj sú vpredu iba slabšie stroje, pche). Jazdec predo mnou dokonca niekoľkokrát vstáva zo stupačiek. Ja som už vo veku, kedy sa občas postaviť nedá, a nielen v stupačkách… Tak len čuším a snažím sa stíhať.

V Kľačne odbočujeme na Fačkovské sedlo. Nemám túto cestu úplne rád, ale v dave skútristov je pocit lepší. Zákruta, stupák, vracák, ďalšia skrátená zákruta, a skôr ako vôbec stihnem premýšľať či budem stíhať a či ma tam s Maxom ostatní nenechajú, vyškriabeme sa hore.  

Cesta dolu je už o inom, užívam si každú zákrutu, aj keď treba veľa brzdiť a dávať pozor. Na pár miestach ešte bolo trocha štrku. V doline sme za pár minút a začínam byť trochu nervózny či mi vydrží baterka na GoPro kamere. Počas jazdy som ju nestíhal vymeniť a vyrážali sme už cca pred hodinkou. Takmer na všetkých podobných výletoch mi baterka dôjde a nestíham ju vymeniť za novú. Následne sa mi zmaže posledný nahrávaný úsek videa, čo by som v Čičmanoch ozaj nerád zažil.

Od odbočky do Čičmian tlačím všetkých predo mnou očami, ale užívam si pár svojich obľúbených zákrut a nakoniec prichádzame do dedinky akurát. Ostali ešte 2 % batérie, ufff. Parkujem vzadu za obecným úradom a idem sa pozdraviť s tými, ktorých poznám. Stretnutie skútristov v Čičmnoch sa môže začať. Nájdem Michala a dohadujem s ním čo potrebujem a potom sa len túlam. Som hanblivý chlapec a oslovovať dievčatá a skútristov mi nikdy moc nešlo. Nakoniec ale v sebe nájdem zvyšky asertivity a zostávam stáť pri trojici skútristov s Forzou, Xmaxom a Burgmanom. Pridávam ďalšieho Maxa do partie. Japonci by boli s anexiou Čičmian spokojní. Preberáme naše stroje, spomíname nehody a nadávame na šoférov, ako nám nedávajú prednosť…

Dozvedáme sa, že jazda bude pokračovať do Kláštora pod Znievom na Gardeon – lavičku v nadživotnej veľkosti. Mne sa už naspäť ísť nechce, a tak sa pomaly lúčim. Vypočujem si ešte Michalove slová, ktoré osvetľujú malé nedorozumenia s logistikou a dozvedáme sa, že trasa, ktorú sme sem absolvovali z Kremnických baní bola vybratá preto, lebo symbolicky trvala rovnako dlho ako jeden odber krvi. Paráda! Tlieskame, lebo tieto stretnutia mávajú peknú myšlienku a hoci skútristi sú skupina rôznorodá a názory sa mena od hlúčika k hlúčiku, pomáhať chcú všetci.

Rozlúčim sa so všetkými a nakoniec vyrážam svojou tradičnou trasou cez Zliechov, Košecu a Považskú Bystricu do Žiliny. V Košeci som nedávno zažil veľmi príjemné chvíle a teraz, len pár metrov odtiaľ úplný opak. Ujo v staršom aute vchádza bez smerovky na križovatku a na poslednú chvíľu sa rozhodne zmeniť smer odbočovania. Z ľavého odbočovacieho pruhu neohrozene, bez znamenia namieri do môjho pravého, práve vtedy keď som ja už v úrovni jeho spätných zrkadiel. Bleskovo strhávam riadenie vpravo, kde je našťastie pred vysokým obrubníkom ešte trocha miesta a nejak sa mi darí nespadnúť. Som taký nasratý, a zľaknutý, že mu ani nevládzem vynadať.

Zlosť ma prejde až za Belušou, chvíľku ešte rozmýšľam, aká by to bola irónia, rozbiť sa pár dní po tom, ako som písal článok o povinnej výbave pre skúter. Uvažujem či to nezoberiem domov cez Čelkovu Lehotu, ale nakoniec idem priamo. V Považskej si zaspomínam na detstvo, na to, ako sme tu po lúkach jazdili na starom Pionieri (pníku) a hneď ma všetky chmáry prechádzajú. Nakoniec sa rozhodujem nejsť ani cez Manínsku tiesňavu. Nemám chuť na to, aby po mne zazerali turisti, čo si to dovoľujem jazdiť so skútrom po ceste, keď sa oni chcú roztiahnutí od krajnice ku krajnici prechádzať a fotiť sa. Po ceste do Žiliny ešte predbieham dvoch kolegov skútristov a potom už parkujem v garáži. Stretnutie skútristov v Čičmanoch som si užil, premýšľam ako je ostatným na Gardeone, ale verím, že dobre. Ja sa tam chystám niekedy nabudúce. A aj na ďalšie jazdy s vami. Vidíme sa na Scooter Campe priatelia.