O The Distinguished Gentleman’s Ride som sa prvýkrát dočítal až niekedy minulý rok. Predtým som akciu nepoznal, no keďže mám rád „british style“ a naozaj ma zaujal celý ten príbeh okolo toho, ako celá Gentleman’s Ride vznikla a funguje, hneď som si povedal, že túto akciu musím aspoň raz v živote absolvovať. Mojej tohtoročnej návšteve samozrejme výrazne dopomohlo aj to, že sa mi v garáži objavil stroj, ktorý sa klasikou, či legendou určite dá nazvať. Aj keď to pre samotnú účasť nie je podmienkou a môžete prísť na čom chcete, tak medzi tú záplavu „cafe racerov“ predsa len tá Vespa zapadne viac ako dobre.

Na Slovensku, pokiaľ viem, sa oficiálne jazdí v Bratislave, Banskej Bystrici a v Košiciach. Ja som si pre tentokrát vybral Bratislavu. Najmä preto lebo tam poznám najviac ľudí. Košice mám zo Žiliny trochu od ruky a do Bystrice idem na Vespa mecheche ďalší víkend. Potešilo ma, že sa jazdou a možnosťou spoločne strávenej nedele v sedle nadchla aj moja polovička. Dohodli sme sa teda, že pôjdeme spoločne a započali sme dlhodobé prípravy – rozumej v sobotu, deň pred akciou, sme nabehli do sekáča a nakúpili „gentleman’s“ garderóbu (napr. sako za skvelých 0,50 €), Vespu som ako tak naladil do čiernej farby, a určili sme si, že v nedeľu ráno, nech sa robí, čo sa robí, vyrážame o 7:00. Chceli sme byť cca o pol jedenástej v BA, kde sa okrem DGR od desiatej konal aj Vespa Meet and Ride, odkiaľ sa potom Vespisti pripojili k oficiálnej DGR.

Keď nestíhaš, pridaj!

Ráno išlo všetko podľa očakávania pesimistov v našej dvojčlennej posádke. Absolútne sme nestíhali a namiesto o siedmej, sme vyrazili 7:20. Keďže mám na skútri do BA čo to odjazdené, bolo mi jasné, že náš starostlivo zvolený, no ukázalo sa, že príliš ambiciózny cestovný plán začína mať viac trhlín ako Titanic na pravoboku… Ale nebol by som pravý kapitán, keby som nebol odhodlaný ako každý správny muž, nič na ňom nezmeniť a ísť ku dnu aj s ním.

Základom bolo napratať do Vespy „seriózne“ oblečenie pre dvoch ľudí. Zlé jazyky tvrdili, že to nepôjde, ale šikovné ruky ich umlčali. Áno, zodpovedne prehlasujem, že do priestoru pod sedadlom Vespy sa vopchajú „obleky“ pre dvoch ľudí… Len teda sa potom už nedajú moc nosiť a ešte musíte mať aspoň jeden ruksak a príručnú tašku na stehno a trochu miesta v odkladacom priestore pod riadidlami, a tak…

O pol ôsmej bolo ešte sviežo, ale výhoda jazdy vo dvojici s vlastnou (no dobre, možno nielen s vlastnou, ale nemám to odskúšané…) ženou, je v tom, že sa môžete vzájomne zohrievať. To je aj dôvod prečo sa s kamošmi na jednom stroji príliš nevozím. Vespa GTS 300 je ideálny stroj na intímne zbližovanie, teda hlavne ak idete spolu viac ako 400 kilometrov denne a nič iné vám neostáva…

Strácame ilúzie, čas aj kúsky Vespy…

Cesta ubiehala veľmi príjemne, dokonca sme počas nej odhadzovali prebytočné veci, podobne ako napríklad raketoplány. Kúsok za Trenčínom sme sa takto za jazdy napríklad zbavili poistky zadného nosiča. Naše pozdravy letia k asfaltovému hrbu v strede cesty, ktorý sme trafili asi v 110 kilometrovej rýchlosti a následne zmenili tvar kapotáže. Možno by sme sa preň mohli vrátiť a hľadať ho, ale krik, búchanie do chrbta a plač mojej drahej ma prebrali až v Novom Meste nad Váhom. Vzali sme to športovo, ako spôsob, optimalizácie váhy a aerodynamických vlastnosti vozidla.

Veselosť nás neopúšťala, aj preto, že sme definitívne zistili, že leto už je skutočne za dverami. Presvedčili nás o tom žlté lány kvitnúcej repky, ale hlavne hmyz poletujúci v jej okolí. Nevadí, vždy som vlastne podvedome chcel, aby tá moja sivá bunda bola žltá. Len som o tom do včera nevedel. 

Zbaviť sa mŕtvol a doplniť pohonné hmoty sme sa rozhodli v Trnave. Ja som tankoval, polovička odstraňovala telíčka z plexiskiel oboch prilieb. Čas dojazdu do BA navigácia ukázala 10:50, takže pri troche šťastia sa stihneme pred jazdou aspoň prezliecť. 

Nebudem to zbytočne naťahovať, aj za Trnavou sme ešte raňajkovali lietajúce potraviny budúcnosti v raw forme, ale do BA, na Vespa Meet and Ride sme to nakoniec stihli. Prišli sme síce, keď sa pomaly začalo nasadať na stroje, ale keďže polovica z nás je šikovná, a krajšia samozrejme, tak sa stihla prezliecť. Menej šikovná polovica z nás sa tiež prezliekla, vyčistila Vespu od hmyzu a dvakrát som pritom zhodil prilbu na asfalt…

Bratislava, tak sme tu

Napokon sme však spolu s ostatnými Vespistami stáli v rade, pripravení vyraziť z Ružinova do Rusoviec, kde bol oficiálny začiatok DGR. Musím povedať, že ma príjemne prekvapila účasť na Meet and Ride, kde bolo cca 20 – 25 strojov, od Sprintov, cez Primavery až po GTSky. Ba aj nejaké PXo sa našlo, ak som dobre videl. Keď sme spoločne brázdili prázdne ulice Bratislavy, malo to neopakovateľné čaro. Užíval som si riadenie Vespy, moja drahá fotila, a ja som ju v tom rozmarne podporoval.

Čaro a rozmarnosť skončili na Karadžičovej, kde som pri prechode cez inak krásne zelenú alej opäť zachytil údery do chrbta a stupňujúcu sa paniku v zadnej časti skútra. Tentokrát našťastie môj bystrý mozog vyhodnotil verbálne príznaky katastrofy dostatočne skoro a reakcia netrvala 14 kilometrov. Zastavujeme a ja s prekvapením zisťujem, že moja drahá opúšťa skúter a uteká preč. Chvíľku som nevedel či som ešte vo vzťahu alebo už single, prípadne či ako obyčajne zachraňuje ježka, mačku, alebo čokoľvek čo má krvný obeh a snaží sa dostať cez cestu, pomerne rýchlo mi ale došlo, že uteká po mobilný telefón, ktorý sme za jazdy stratili. Našťastie sa musela vracať len asi 50 metrov. Akým zázrakom ho netrafil ani jeden skútrista za nami a ani tých pár áut, ktoré išli ešte za nimi, nechápem. Mobil prežil a dokonca vyzeral, že si tú chvíľu slobody užil. Užili si aj ľudia sediaci na terase Kepsu, ktorým príjemné nedeľné dopoludnie narušil vodič Vespy v obleku čo hreší jak dlaždič v montérkach. Pozdravujem všetkých a ospravedlňujem sa.

Samozrejme, že počas záchrannej akcie nám ostatní, nič netušiaci, Vespisti ušli, keďže som sa venoval viac výberu vybraných vulgarizmov ako sledovania toho, kam odbočujú. Zostali sme v centre Bratislavy sami. Bol s nami akurát imperatív dostať sa do Rusoviec, o ktorých som ani len netušil, kde sú. Tento problém našťastie vyriešila navigácia, takže sme napokon miesto stretávky Gentleman’s Ride našli. Samozrejme, prišli sme asi 5 minút pred odjazdom, takže som ledva zohnal nálepku fúzov na motorku a už sme zasa museli štartovať. Ale nevadí, prišli sme jazdiť, nie fotiť.

The Distinguished Gentleman’s Ride

Opäť sme sa zaradili k Vespistom, mobily si náležite pripevnili a vybrali sa z Rusoviec na Devín cez centrum Bratislavy. Tak totiž vyzerala tohtoročná trasa DGR. Musím povedať, že jazda bola zvládnutá na výbornú. Trasa perfektná, počasie nádherné, spolujazdci bezproblémoví, deti okolo cesty nadšene kývajúce a vyzdvihnúť musím, a chcem, priam ukážkovú prácu polície. Policajné autá boli na začiatku kolóny, na konci a hneď niekoľko áut jazdilo aj v kolóne (veľmi profesionálne) a akonáhle sa medzi nás dostalo nejaké auto, ktoré tam nemalo čo robiť, boli pri ňom a odstavili ho ku krajnici. Tlieskam v stoji. Rád hovorím, že najhoršia vec na spoločnej jazde je spoločná jazda. Tentokrát to však neplatilo, bolo to parádne.

Po dojazde do Devína, kde už bolo fakt horúco, odstavujeme Vespy do jedného radu a ľudia sa vrhajú na fotenie. Škoda, že tu sa už Gentleman’s Ride trochu rozpadla, resp. už to tu príliš zorganizované nebolo. Nám to však nejako nevadilo, mali sme svoju partiu a tak sme spoločne poobdivovali odparkované stroje, zbehli na zmrzlinu, ja som si rozpáral holeň o stupačku, a potom sme sa dohodli, že si spravíme ešte malú súkromnú Vespa ride do centra nášho hlavného mesta, na kávu. Áno, tiež obdivujem ľudí, ktorí môžu mať kávu po zmrzline a následne sa nepotrebujú zdržovať v dojazdovej vzdialenosti WC, ale skutočne takí existujú. Úsmevný bol výber podniku, kam pôjdeme. Bol to Keps samozrejme. Tak som len dúfal, že už tam nikto z našej poslednej „návštevy“ nebude.

Až tam na sever…

Cestu z Devína do BA nám „spríjemnil“ ujo taxikár z Boltu, ktorý zjavne trpel nízkym sebavedomím, ktoré sa rozhodol zdvihnúť si na dvojici malých skútrov s kubatúrou 50ccm a takmer ich poslal do garádu… Ale to my skútristi poznáme.

Káva ale našťastie chutí rovnako dobre, či už vás niekto vytočí, alebo nie. Tak sme ešte hodinku posedeli v príjemnej spoločnosti a vyrazili na cestu späť do Žiliny, pozbierať pár ďalších mušiek do zbierky na oblečení a prilbách. Moje odhodlanie prejsť naspäť domov iba v košeli a saku vydržalo kúsok za Senec. O tom, že som sám seba voviedol do omylu ma presvedčili najprv dva stredne veľké kamikadze chrobáky do hrude a jedna, našťastie menšia, ale o nič menej odhodlaná, mucha do krku.

Na pumpe nás ešte „potešila“ správa, že v Považskej Bystrici je búrka. Keďže moja schopnosť nevziať si nepremok, je legendárna a dnes bola podporená aj tým, že by som ho už fakt nemal kam dať, ani som sa už priveľmi nezavzdušňoval.

Zhruba od Červeníka nebo aj naozaj začalo pomerne výrazne tmavnúť, čo bolo po celodennom azúre takmer ako sci-fi. Našťastie sa búrkové mraky točili nad Čechy a tak okrem pár kvapiek v Trenčíne nepršalo. Teda až do Bytče, pretože, ako by to bolo keby sme nakoniec 15 minút od domu nezmokli… Ale nebolo to nič hrozné.

Domov sme to nakoniec dobojovali, po cca 11 hodinách v sedle. Zadky sme si síce už veľmi necítili, ale inak to bolo veľmi fajn a minimálne fúzatejšia časť našej posádky sa teší aj na budúci rok. Akurát už trochu inak naplánujem logistiku, lepšie pripevním zadný nosič, dokúpim pútko na telefón, vezmem nepremoky, pôjdem o deň skôr, a tak ďalej, a tak ďalej…