V podstate som pôvodne chcel ísť niekam inam na úplne inom stroji, ale nakoniec to vyšlo tak, že ma čaká výlet do Tatier, na testovanej MP3 300 HPE. Ale, vlastne…, myslím si, že existujú aj horšie plány B, ako vydať sa na skútri do Tatier nie?

Je príjemné sa ráno zobudiť s tým, že idem na výlet a vonku nedopadajú na parapet dažďové kvapky… V poslednom čase sa mi to akosi nedarí. Vlastne odkedy mám MP3ky na testovanie som zmokol viackrát ako za celý čas čo mám XMaxa. Začínam si myslieť, že keby Piaggio vyvážalo trojkolky aj do Afriky, vyrieši sa tým klimatická kríza a sucho už tam nikdy nebude. Dobré je, že som sa zlepšil v jazde v daždi, ale som rád, že neprší.

V Tatrách potrebujem byť v nejakom rozumnom čase, cca do 9:00, a nechcem ísť po diaľnici. Aj preto musím robiť kompromisy. Rozhodujem sa, že pôjdem popod Strečno, cez Ružomberok a potom by som sa rád v Ivachnovej držal cesty č.18 a prešiel ňou až do Mengusoviec a odtiaľ sa vyškriabal hore do Tatier a následne do Smokovca, kde ma čakajú.

Tam si dáme nejakú jednoduchú túru s deťmi a večer sa vrátim naspäť. To si už ale chcem užiť ,a tak sa plánujem vracať okolo Liptovskej Mary, následne cez Lúčky hore do Osádky a potom cez Dolný Kubín až do Párnice, kde sa rozhodnem či pôjdem opäť popod Strečno, alebo ak bude kolóna tak cez Zázrivú a Terchovú domov.

Žilina – Ružomberok, tranzit

Ráno je pekne a príjemne, 14 stupňov. Keďže neplánujem nič zložité, veci hádžem do malého ruksaku a ten sa mi do MP3ky krásne zmestí aj spolu s povinnou výbavou a topánkami na turistiku. Je 6:28 a ja vyrážam. Po skúsenostiach zo Scooter Campu si radšej obliekam termo a normálnu moto bundu od MBW. Letná Revitka tentokrát počká doma.

Že som urobil dobre zisťujem už za Žilinou a definitívne sa v tom utvrdzujem pod Strečnom, kde je tieň a teplomer na MP3ke ukazuje 10 stupňov. Pocitovo je ale teda ešte o dosť chladnejšie. Je mi zima, ale hovorím si, že vydržím na pumpu za Martinom a ak mi bude kosa aj tam, oblečiem si aj mikinu. Na pumpe ma to ale nenapadlo lebo hneď po tankovaní klasika, prichádza pán a vypytuje sa na stroj. Čo to je, ako to jazdí, kam idem, a že sa mu to páči.

Cesta ide prekvapivo v pohode až do Ružomberka, tam akurát začína ranná premávka, tak sa snažím v dvojpruhu kľučkovať tak, aby som sa dostal dopredu. Za posledným semaforom, kde sa zbiehajú pruhy však ujo s NR značkou na Mercedese nezvláda, že sa chcem zipsovať a blokuje mi miesto. Pozerám či to myslí vážne, ale naozaj, krúti hlavou, že ma nepustí. Tak predbehnem ešte dve autá a zaradím sa o tri autá pred neho… „Vyhral“. 

Ivachnová – Nový Smokovec, Jáchyme hoď ho do hnoje

Už ma to ale nerozhodí, viem, že o chvíľu začne zábava a v Ivachnovej sa držím „osemnástky“ smer Partizánska Ľupča. Cesta je krásna, kvalitná a prázdna. Radosť jazdiť. Premávka je fakt minimálna a tak si užívam a klopím ako najviac si trúfnem. Tristovka sa ukazuje byť pomerne slušným vozítkom na takéto okresky a v ničom ma neobmedzuje. Akurát je mi stále chladno lenže zastavovať a vyťahovať veci sa mi nechce. Dosť, že každú chvíľu stojím kvôli foteniu.

Do Liptovského Mikuláša prichádzam skôr ako by som chcel, cesta sem je príjemná, ale krátka. Tu už chytám reálnu rannú zápchu. Prekvapilo ma koľko tu jazdí traktorov. 4 veľké traktory v priebehu 10 minút som už dávno v meste nevidel, završuje to traktor z autoškoly, no čo, asi v Mikuláši majú radi traktory. Horšie je, že je tu poriadna kolóna. Čakať sa mi nechce, predbieham. Ide to hladko, dokonca sa mi jedno, dve autá uhýbajú. Pár minút a vychádzam von smerom na Hrádok. Teším sa na Tatry, môžem ich vidieť miliónty krát, a aj tak mi vždy ich silueta urobí radosť. V Hrádku som rýchlo a premýšľam či nezmením trasu a nepôjdem do kopcov cez Podbanské. Ale nechce sa mi, idem cez Hybe (aby som si mohol, ako vždy, nahlas povedať: „Hybe, Hybe, podľahlo si vlastnej chybe“ ), Východnú a Važec. 

Pred Východnou pozerám, že ide asfaltová cesta na akýsi kopček. Tam sa isto pekne otvorí výhľad a ja si odfotím skúter na pozadí s majestátnymi Tatrami, to bude paráda, ozýva sa vo mne skrytý „instagramer“. A tak odbočujem z hlavnej cesty na akúsi bočnú asfaltku a stúpam hore. Vedľa cesty kosí akýsi sváčko klasickou kosou. Dávno som ňou nikoho kosiť nevidel, vynárajú sa mi spomienky, keď sme kedysi s dedom a otcom takými kosami kosili aj my. 

Usmievam sa, ale smiech ma prechádza keď sa vytrepem hore. Žiadny výhľad sa neotvoril, len pohľad na ďalší les. Cesta je úzka a nechce sa mi otáčať, pozerám, že sa ňou dá ísť aj ďalej a v diaľke vidím domy. Idem tade. Že to nebol dobrý nápad mi dochádza keď vidím, ako sa asfalt pomaly stráca, mení sa na poľnú cestu s celkom slušným sklonom a krížom sa valí prúd blata a hnoja z vedľajšieho poľa. Najlepšie, že akurát v mieste, kde sú vyjazdené koľaje. No nič, no. Otáčať sa mi nechce, z oboch strán sú priekopy a cesta je fakt úzka. Musím prejsť. Blato má len pár metrov, tak to hádam zvládnem. Pridám plyn a nie úplne rýchlo vchádzam do tej brečky. Po pár metroch viem, že je zle, cítim, ako mi berie zadok a stáča ma. Zadné koleso ma chce predbehnúť a chvíľku idem ako plochodrážnik bokom… Bojujem s nutkaním položiť nohy na zem, ale do toho hnoja sa mi fakt nechce. Našťastie ma MP3 podržala. Vďaka za dve kolesá vpredu, je mi jasné, že keby mám klasický skúter, tak sa tam vyváľam. 

Ani neviem či sa mám smiať či plakať aký som debil, že sa trepem po takýchto cestách. Asi som sa mal pre výstrahu v tom hnoji vyváľať, možno by ma to nabudúce prešlo… Prechádzam cez Východnú a zastavujem pri amfiteátri. Škoda, že je zatvorené, je tu fakt krásne. Kontrolujem trojkolku, špinavá je ako prasa, hlavne z tej strany, ktorá šla pri šmyku prvá. No nič. Už je pol deviatej a ja som chcel byť o deviatej v Tatrách. Potrebujem trochu pridať. 

Cesta je parádna a úplne prázdna, a ja, šíriac okolo seba arómu slovenských pasienkov a polí, cez Tatranskú Štrbu prechádzam k Mengusovciam a ďalej hore do kopcov. Som zvedavý ako si 300 HPE poradí s prudším svahom. Predsa len, ten výkon nie je úplne vysoký. Na počudovanie je to paráda. Dokonca predbieham autobus a hore ďalší traktor (Tu v okolí musí sídliť svetová organizácia traktoristov…). V Smokovci som chvíľku po deviatej. Bol by som rýchlejší, ale fotky sa sami neurobia…

Pôvodný plán bol, že spravíme kratšiu túru s deťmi a večer pôjdem domov. Lenže človek mieni a deti menia, takže sme nakoniec išli peši zo Smokovca na Hrebienok a odtiaľ na Zamkovského chatu, a to tempom, pri ktorom sme sa vrátili na ubytko až po siedmej večer. Ísť do Žiliny sa mi už nechcelo, lebo by som sa musel ponáhľať a z cesty by som nič nemal a tých vyše 20 prejdených kilákov hore dolu kopcami moje kolená tiež cítili. No nič, prespím a ráno o 6:30 vyrazím naspäť.

Nový Smokovec – Bešeňová, nikdy never navigácii

Vstávam o šiestej a potichu sa vytrácam z chaty. 6:30, už v chrbte s krásne vychádzajúcim slnkom, uháňam po Ceste slobody na Podbanské. Na ceste je iba pár áut a aj to všetky v opačnom smere, a tak si zákruty na MP3 fakt vychutnávam. Zjavne si prázdnu cestu vychutnáva aj líška, ktorú stretávam za Vyšnými Hágmi, ale našťastie nemá samovražedné sklony a len ďalej beží pozdĺž cesty. Asi ranný fitness.

Za Podbanským ešte bežím k rieke, lebo mám plexi celé od mušiek. Ale to je jediné zdržanie až do Liptovského Mikuláša. Ten prechádzam prekvapivo rýchlo a bez akýchkoľvek zdržaní, komplikácie nastávajú až za ním. Dávam si cestu do navigácie, nech ma povozí nejakými peknými okreskami popri Mare. 

Hej, povozila ma. Hneď prvá križovatka a vedie ma opačne, ako tabule, nuž dobre, verím ti. Po pár metroch mi ukazuje, aby som vošiel na cestu, kde je zákaz vjazdu, okrem rezidentov a obsluhy. Nuž dobre. To isté o pár sto metrov ďalej. Pokračujem uličkami akéhosi predmestia a už z diaľky vidím, že vpredu stoja mestskí policajti a odstavujú všetky autá, zrejme kontrolujú tie rezidentské povolenia. Našťastie ide predomnou auto, ktoré odstavujú a ja sa za ním tvárim neviditeľne. Aj mi síce policajt zrejme ukazuje a vraví, aby som zastal, ale to už som na jeho úrovni a kúzlo neviditeľnosti mi nedovoľuje na neho reagovať. Prechádzam a hneď za rohom tú kravinu, asi 10krát opakujúcu, aby som sa otočil do protismeru a vrátil sa, vypínam. Nejako sa už vymotám… 

Darí sa mi to hneď aj keď jeden krátky úsek v zákaze vjazdu som si ešte neodpustil. Pomaličky idem okolo Mary a spomínam si na krásne leto, ktoré som tu kedysi strávil. Práve tu, v týchto kopcoch, som sa na bicykli váľal v cca štyridsať kilometrovej rýchlosti po asfalte, a preto ma už nikto mimo mesta neuvidí jazdiť iba v tričku a krátkych gatiach. Dnes to už však vyzerá inak ako pred 20 rokmi. K Mare sa už poriadne ani nedá dostať a všade je kopec rezortov a chát. Miesto kam sme vtedy chodievali, niekde pred odbočkou na Sielnicu už by som nenašiel a keby aj, asi by som tam už nemohol ísť.

Ale nevadí, teším sa aj z toho, že tú veľkú vodnú plochu len vidím a cítim čerstvý vzduch, ktorý od nej vanie. Smerujem do Bešeňovej a tam chcem odbočiť na Lúčky. Za Bobrovníkom sa ale musím otočiť. Za horizontom je tam taký krásny výhľad a parádna zákruta, že si to dávam ešte raz. Dokonalosť. 

Lúčky – Žilina, do kúpeľov aj za jazdy

V Lúčkach míňam vodopád aj kúpeľné domy a smerujem do Jastrabej doliny. Parádna cesta lesom, ktorá síce nie je v úplne dokonalom stave, ale kto by sa tam niekam hnal? Jamy sú označené a je ich dobre vidieť, takže žiaden problém. Ani áut idúcich oproti nie je veľa, skúter orgazmus môže pokračovať. Vychádzam až úplne hore a nad Osádkou sa spúšťam perfektnými vracákmi dolu kopcom. Krátky ale intenzívny úsek si na trojkolke fakt vychutnávam. 

Smerujem do Vyšného Kubína, rodiska Pavla Országha Hviezdoslava, kde som ešte nebol, tak hľadím všade a teším sa z výletu. Začína sa však prejavovať aj to, že MP3 300vka nie je úplne určená na diaľkové trasy. Sedlo nie je úplne stavané na dlhé sedenie, a po včerajšku už môj zadok začína mať toho dnes dosť. Viem, stačila by prestávka, ale keďže dnes musím ísť normálne do práce, potrebujem byť doma v rozumnom čase, čiže cca do 9:00 – 9:30. Nie je čas mať čas a tak síce zadku dávam vedieť, že ho beriem na vedomie, ale momentálne s tým neviem nič robiť. 

Horšie je, že pod Strečnom je stojaca kolóna. Ešte pred Dolným Kubínom sa preto rozhodujem, že v Párnici odbočím na Zázrivú a pôjdem tade. Nechodím tade úplne rád, lebo cestu z Terchovej do Žiliny z duše neznášam, ale teraz radšej volím šetrenie času, ako svoje rozmary… 

Do Párnice prichádzam celkom rýchlo, ale je tu semafor, opravujú cestu, a tak chvíľku stojím (keby som tak vtedy vedel). Potom už ale ide všetko hladko a odbočujem doprava s tým, že cestu z Párnice do Zázrivej si snáď vychutnám, hádam nebude premávka. Mýlil som sa. Nákladiak hneď za Párnicou ma vyvádza z omylu. Predbehnúť ho nemám ako, medzi ním a mnou sú ďalšie tri autá. Dve sa mi podarilo ako tak predbehnúť, ale na viac sa nezmôžem, oproti akosi stále niečo ide a v podozrivo rovnakom rozostupe. No nič. 

Moja šanca prichádza v Zázrivej. Aj tu robia cestu a tak počkám kým nákladiak predomnou zastaví na semafore a potom sa víťazoslávne radím pred neho. Na zelenú čakáme neuveriteľne dlho a ja na chrbte cítim horúčavu z motora nákladného auta, lebo ujo šofér si samozrejme neodpustil pohnúť sa dopredu až tesne za mňa. 

Zelená a vyrážam. Zbohom buď nákladiak, vidíme sa naposledy… Pridávam a už ma niet. Radosť trvá presne 300 metrov. Tam je ďalší semafor a ďalšia dllllllllháááááá červená. Našťastie sa medzi mňa a „tatrovku“ niekto vopchal, tak môj chrbát neovieva horúci vzduch. Zelená a ja zasa vyrážam. Prechádzam ďalších asi 300 metrov a… ďalší semafor… Niéééééé. Zasa stojím a čakám, keď tu zrazu, predbieha ma ten nákladiak. Hrnie si to hore cestou aj na červenú. Aby som ho ospravedlnil, bol to jeden z tých čo na tej ceste robia, takže po chvíľke odbočil na rozbitú časť cesty a zastavil. Ale šofér si náležite vychutnal predbehnúť nás všetkých.

V Zázrivej som stratil kopec času a keby som bol vedel čo ma tam čaká, asi by som radšej išiel popod to Strečno. Do Terchovej už našťastie prichádzam celkom v pohode a rýchlo. Už žiadne rekonštrukcie ciest nie sú. Až do Varína je cesta síce nie pohodlná, ale aspoň normálna. Vo Varíne však z bočnej strany odbočuje ďalší nákladiak a radí sa o jedno auto predo mňa. No čo už, myslím si a kašlem už na to. Snáď sa bude dať predbehnúť na ceste okolo Tepličky. Nedalo sa. Niekde pri Kii sa mi zdá, že začína pršať. Nechápem ale z čoho, lebo nebo je modré, až na pár bielych oblakov. Pozerám na auto predo mnou, ale nemá pustené stierače, tak z čoho mám potom kvapky na plexi? 

Skade sa berie voda, ktorá ma „osviežuje“ až skoro do Žiliny nechápem, až kým dodávka predo mnou neodbočí a ja sa neocitám priamo za nákladiakom. Ten zjavne vezie štrk, alebo kamene z rieky a z korby mu tečie voda. Stačí pár metrov a dostávam prvú dávku priamo do tváre, lebo dodávka z pomedzi nás zmizla. Horšie je, že nie je kam sa uhnúť. Aspoň spomaľujem, na veľkú radosť áut za mnou a nechávam medzi nami väčšiu vzdialenosť. Špinavý som ale aj tak a prilba vyzerá ako keby ma obliali kýbľom špinavej vody. Je to radosť iná…

Do garáže prichádzam okolo štvrť na desať a môj zadok sa so mnou odmieta baviť. Vyzliekam aj mokrú bundu, ale kým sa stihnem naštvať, uvedomím si, že to vlastne bolo super. Na mestskom vozítku som prešiel cca 350 kilometrov a tie najkrajšie úseky som si vďaka úplne minimálnej premávke maximálne užil. Podobne ako s MP3 500, bude sa mi aj s MP3 300 ťažko lúčiť, ale ostane mi vďaka tomuto výletu pár skvelých zážitkov, a vy, ak to niekto dočítal až sem, si tento výlet určite dajte tiež. Ľutovať nebudete.