Predstavte si, že sa niekedy nad ránom dotrepete domov z Chorvátska, po 10 dňoch a 11 a pol hodinovej ceste, ľahnete si unavený spať a ráno nájdete na displeji telefónu takúto správu. Čo by ste robili vy?

Ja tiež. Akurát som ešte za 3 dni potreboval doma vymaľovať izbu, ísť vybaviť stratený občiansky preukaz, skočiť s juniorkou k lekárke a napísať pár článkov pre klientov, a tak ďalej, a tak ďalej. Ale keď treba, pracovať sa dá aj deň pred odjazdom do polnoci..

Plán bol vyraziť ráno o šiestej, aby som chlapcov z Vespa klubu Slovakia vyrážajúcich z Hrochote dobehol ešte na Slovensku. Nakoniec sa mi to ale podarilo vygúľať sa z garáže až o 6:45.

Tri minúty pred tým ako som ním prechádzal, zavreli Strečno. Hneď sa začala tvoriť kolóna a moje časové plány sa rúcajú.. Našťastie chlapci z Hrochote hlásia, že nevyrazia skôr ako o hodinu. Mením plány a idem rovno za nimi, pôjdeme spolu od začiatku.

Na Hrochoti, a vlastne celú cestu tam, bolo o tej pol ôsmej už poriadne čerstvo, takže mi v nátelníku, mikine a neprefúkavej bunde bolo v lesných častiach cesty už fakt zima. O pár hodín budem na pocit chladu iba nostalgicky spomínať…

Chlapci to pojali v retro štýle, na Balaton sa rozhodli vyraziť na starých Vespách PX a PK. Kedy, a či vôbec tam dorazíme nevieme.

Už som spomínal, že som stratil občiansky? S tou papierovou náhradou by ste nemali chodiť cez hranice. Naša posádka ich prekročila presne 12:06. Ja som dúfal, že preukaz nebudú chcieť ani v kempe. Nie je to najzodpovednejšie, príklad si zo mňa neberte.

Čo spravíš, keď prekročíš hranice kulinárskej veľmoci akou Maďarsko bezpochyby je? Jasné, zastavíš sa v McDonalde. Tu sa k nám pridáva aj ďalší člen našej posádky, Jožko alias Signor Vespa.

Vyrážame maďarskými rovinami, horúčavami a dedinami. Maximálna rýchlosť je 60 km/h, viac Jožkova Vespa PX 50, z roku kedy viacerí z vás ešte neboli na svete ísť nevie. Z Jožka sa tak stáva nevolený líder výpravy.

To, že cesta nebude bez závad vieme všetci, prvá malá nás stretáva v blízkosti Budha Campu. Rozjímanie nad karburátorom však nie je dlhé. Mení sa tryska a ide sa ďalej, vtedy ešte všetci veríme, že „o chvíľu sme tam“.

Hydratovať treba, a tak zastavujeme „middle of nowhere“ v dedine Szirák, aby sme nakúpili vodu. Sme rebeli a po maďarsky nevieme, preto vchádzame dverami východ a vychádzame dverami vchod. Zistíme to podľa toho, z ktorej strany sú nalepené nálepky…

Budapešť, moje „tenkrát poprvé…“ Nikdy som tu ešte nebol. Je upchatá, ale predbiehame kolónu všetkými možnými dierami a obchádzkami, a pomerne rýchlo sa vymoceme na obchvat.

Jednou zo zásadných vecí pri jazde na starších dvojtaktoch je mať dostatok oleja, ktorý lejete stále a úplne všade, od benzínu až po podlahu vášho skútra, keď sa vám odpojí hadička…

Dorážame do Séke… Széfek… Székek… Stoličného Belehradu, kde priamo na výjazde z jednej z križovatiek v centre dochádza Jožkovi benzín. Nasleduje kúzelná scénka, keď Jozef rieši čo sa deje a za chrbtom mu v nejakom neznámom jazyku do toho kibicuje skupinka dôchodcov na výlete. Signor si jednoducho dokáže vytvoriť fanklub všade.

Musím povedať, že jediná kríza počas tej dlhej štreky tam, u mňa nastala, keď som si myslel, že sme tak maximálne trištvrte hodinku od cieľa, ktorým bol kemp asi 10 km za Siofókom, a zrazu sa na návesti objavilo, že Siofók 84 KM!!! To som myslel, že budem stanovať na najbližšej benzínke. Pri priemernej rýchlosti tak 40 km/h si asi viete predstaviť koľko času nám ešte zostávalo.

Ale dorazili sme, a hneď vzápätí sme frontálne zaútočili na miestne potraviny. Na naše bezpodmienečné: „Dobrý večer, prosím si salámu“ nám bolo odpovedané „Tešik?“ a my sme vedeli, že sme už naozaj v cudzích krajoch. Konečne sme aj kompletní, na Balatone nás totiž už asi 6 hodín čakal posledný člen posádky – Doktor.

Vrátnica v kempe už samozrejme nefungovala tak sme sa ubytovali kde sme chceli a rozhodli sa vybaviť formality až ráno. Pár sekúnd po tom, ako sme si všetci vybalili stany a rozložili ich po zemi prišiel za nami pán, či by sme sa nepresunuli inde lebo on kvôli nám ráno nevylezie s karavanom… Po 15 hodinách v sedle, s riťou na mindžár a rozložení stanu v úplnej tme, je toto presne to čo potrebuješ. Obdivujem jeho odvahu ísť za piatimi indivíduami, ale prežil to…

Myslím si, že postaviť kemp vedľa benzínovej stanice, alebo benzínovú stanicu vedľa kempu nie je najlepší nápad. Ale miestni developeri si zjavne nemyslia to čo ja (a tak je to správne) takže sa budíme za zvukov zasúvania a vysúvania sa palivových pištolí (našťastie). Ale nálada je po krátkom spánku dobrá.

Ešte viac ju zlepšuje to, že formality na vrátnici sú rýchle a za noc to na jedného človeka aj so skútrom vychádza 4,40 €. Akurát dúfame, že sme platili oficiálnemu zamestnancovi a nie nejakému turistovi čo si sadol na vrátnicu, aby nás ako Vrchní prchni vykešoval. Chvíľkami to tak totiž vyzeralo. Občiansky nechceli…

Milé prekvapenie nás čaká na „našej“ benzínke kam ideme dobiť energiu. Okoloidúca (a trúbiaca) miestna Vespistka sa po chvíľke otáča, prichádza k nám a hoci si absolútne nerozumieme, vysvitne, že nás chce vziať na pekné miesto.

Nech už si pod týmto pojmom predstavujete čokoľvek, vykľula sa z toho vyhliadka nad obcou Zámardi, z ktorej je krásny výhľad na celý Balaton (ten som mimochodom do tejto chvíle vôbec nevidel). Miestna Vespa bábuška (snažila sa komunikovať rusky) od nás za to dostáva odznak Vespa klubu Slovakia a my konečne vyrážame na Balaton.

Najprv sa však zastavujeme na miestnom „blšáku“ kde si môžete kúpiť všetko od plávacích masiek s jednorožcami pre deti, až po zaprášené poľné fľaše Waffen SS pre starých rodičov…

My sa však rozhodujeme, že náš výsadok na pláži Tihány bude pokojný, a tak tu militaristické propriety nechávame a kupujeme si lístky na miestnu kompu. Vespy sú konečne na Balatone

Plavba je krátka a na druhej strane nás čaká veľa levandule, fialovej farby, pražiaceho slnka a absolútneho nedostatku tieňa.

Na Tihány sa k nám dočasne pripája aj ďalšia posádka na Vespe, takže je nás už 7 na 6 strojoch.

Po pár, doslova „horúcich“ chvíľkach (teplomer ukazoval 36 v tieni) sa rozhodujeme, že sa ideme konečne schladiť do vody. My zo severu na takéto teploty nie sme zvyknutý a na nohách nás drží zmrzlina.

Človek by neveril, že nájsť nejakú normálnu pláž okolo Balatonu je pomerne náročné. Takže chodíme, blúdime, prichádzame na pár naozaj bizarných miest, až napokon sa predsa len podarí.

Jazero je však dosť špinavé a hlavne plytké. Sme tak 50 metrov od brehu a voda je nám sotva nad kolená. Tak si posedíme ako mesiačikovia okolo ohníka, poobtierajú sa o nás ryby (teda aspoň dúfame, že to boli ryby) a ideme sa najesť.

Toto je mexická pizza na maďarský spôsob. Áno, to navrchu je ananás. Na rovinu, netuším či v Mexiku rastú ananásy, ale zjavne sa už mexická kultúra mieša s tou havajskou. Ja som mal našťastie salámovú pizzu, do ktorej sa ešte multikulti nestihlo inkludnúť.

Po jedle sa lúčime so Slavom a Andrejkou, ktorí frčia naspäť na Slovensko a mierime do Siofóku na prechádzku po miestnom dovolenkovom bulvári. Ešte predtým sa však zastavujeme na fotenie krásneho západu slnka nad Balatonom. 

Už dávno som sa necítil tak staro a spustnuto ako v Siofóku. V zjavne komerčne-dovolenkovej-párty uličke sú všetci vyštafírovaní, učesaní a voňajú. Ja mám na sebe tie jedny kraťasy, v ktorých som včera cestoval 15 hodín, dnes ich mal celý deň a stihol ich obliať benzínom aj majonézou z bagety. O stave našich telesných odérov písať nejdem, ale polemika o tom či to bolo lepšie pred kúpaním sa v Balatone alebo po ňom, prebehla a bola pomerne búrlivá.

Do kempu sme sa vrátili neskoro a za zvukov benzínových pištolí vnárajúcich sa do plechových útrob štvorkolesových tátošov sa uložili k zaslúženému spánku. Padali aj návrhy, že ráno vyrazíme domov o 8:00.

Ráno, keď sme sa okolo 8:00 súkali zo stanov už po včerajšom optimizme nebolo ani chýru. Ale stihli sme všetko čo bolo treba a dopriali si konečne aj jedinú spoločnú fotku. Dokonca na nej máme aj nohy keďže fotil niekto, kto vie, že aj nohy na fotky patria. Však Look…

Ale už je naozaj čas vyraziť. Dáme ešte rýchle občerstvenie na našej pumpe a ide sa. Plán je ísť do Shéferke… Stoličného Belehradu spoločne a tam sa porozdeľovať na menšie subjekty, keďže každý z nás býva inde.

V S…toličnom Belehrade, na pumpe, kde sa máme rozlúčiť, Jožko zisťuje, že nenásytné maďarské cesty nakŕmil svojimi skrutkami a maticami, a tak je potreba získať nejaké nové. Ujo so žigulákom nás síce posiela slušne do preč, ale našťastie aj tento fake Belehrad má svoje Obi (alebo niečo podobné). Vymieňame si teda Vespy a chlapci vyrážajú na lov.

Matice sú tu, dokonca aj nainštalované, a je čas sa s Jožkom rozlúčiť. Má to z nás domov najďalej a ide na suverénne najpomalšom stroji. Nakoniec do Košíc dorazil v čase, kedy už všetci ostatní členovia výpravy doma spali spánkom zaslúžene unavených ľudí.

Po chvíľke sa delí aj naša zvyšná štvorica. Ja (kvôli Strečnu) s Doktorom mierime smer Komárno, chlapci z Hrochote idú smerom na Salgótárján.

Cesta krajinou našich južných susedov je monotónna a ja začínam chápať starých Hunov, ktorí vyrážali na svoje dobyvačné výpravy. Žiť na tejto rovine, aj ja by som chodil na dovolenky do kopcov (o tom či by som pri tom lúpil, plienil a znásilňoval nebudeme polemizovať…).

V Komárne sa od Doktora odpájam a mierim na Vráble, hovorím si, že to strihnem cez Skýcov, je tam nový asfalt. A možno stretnem Janka Rohárika hovorím si zo srandy. Ešte som si to ani nestihol domyslieť a pri Zlatých Moravciach vidím oproti modré Piaggio MP3 a charakteristickú čiernu prilbu. Mávam, Janko odmáva. Vesmír…

Myslel som si, že sa zastavím v Bojniciach na fotku so zámkom, ale ten Disneyland čo tam bol som psychicky nezvládol a tak som si urobil aspoň fotku tuto s hafanom hore nad kúpeľmi.

Chcel som ísť domov cez Zliechov, Košecu a následne po bočných cestách cez Považskú až do Žiliny. Nevydalo. Neviem nad čím som rozmýšľal, ale keď som vo Valašskej Belej dorozmýšľal nad tým, ako sa mi fakt nechce ísť cez Homôlku, bolo už neskoro a bol som rovno na nej.

Horšie je, že už v Ilave vidím, že nad Považskou Bystricou sú mraky. Lokálna búrka. Že dnes zmoknem som ozaj nečakal.

Robím teda rozhodnutie z rozumu a aj keď sa mi fakt nechce, mierim na diaľnicu. Búrka sa našťastie zdržala pred Bytčou a ja, aj keď sa jazdenia v daždi nebojím, som rád, že prechádzam suchým kolesom.A som doma, teda tu pred tunelom Žilina, lebo sme sa dohodli, že každý si urobí fotku na koniec výletu.

Tých, viac ako 1000 kilometrov v sedle mojej Old Lady, som si maximálne užil a nemohol som si vybrať lepšiu spoločnosť. Bolo to výživné, sem tam únavné, naozaj horúce, no zábavné a plné zážitkov. Teraz je však čas nájsť nový cieľ…