Sú také dni, kedy sa človeku nechce nič. Keď na neho doľahne únava z celého toho pracovného zhonu a domácich prác. Kedy by najradšej by celý deň ostal v posteli a len hľadel do stropu. Únava po týždni aký som mal za sebou bola veľká, a priznám sa, keď mi Michal písal, či si neurobím výlet do Beckova, že sa tam stretne pár skútristov a pôjde sa odtiaľ krátka jazda do Piešťan, nevedel som či to zvládnem. Niežeby sa mi nechcelo, ale potreboval som si už poriadne oddýchnuť lebo ďalší týždeň nebude o nič ľahší.

Lenže na testovanie Forzy mám iba 7 dní a hoci som na nej už čo to najazdil, predsa len, prevetrať ju na okreskách, ktoré nepoznám, mi možno vnukne ďalšie poznatky do recenzie. A tak som sa prekonal, vyriešil, kam dať deti, keďže polovička bola v práci a ukradol si čas na to, aby som mohol ísť. V nedeľu o 11:30 som vyrazil z PB, kde som mal skúter v garáži a zamieril pod majestátny beckovský hrad.

Smer Beckov

Prázdninové, nedeľné, doobedňajšie cesty majú svoju špecifickú atmosféru, pomalú, ospanlivú, jedinečnú. Už len ten pocit prázdnej, zvlnenej cesty pred vami vás pomaličky nabíja energiou, a tá sa jazdou premieňa na radosť. Neviem aký je fyzikálny zápis tejto rovnice, ale u mňa platí dokonale. Míňal som dedinky aj mestá, a hoci cca po Trenčín poriadne fúkalo, aj tak som si užíval každý prejdený meter. Vdychoval som vôňu rezňov smažiacich sa na sviatočný obed, pozeral pasúce sa ovce na lúkach, sledoval kočíkujúce páry ,a úprimne závidel všetkým, ktorí netrávia voľný čas v panelákoch.

Ilavské kruháče som doslova preletel, v Dubnici sa zastavil po Red Bull a až v Trenčíne si uvedomil, že na ceste sú dnes aj iní vodiči. Ale aj tam ich bolo máličko. Tam som vlastne aj prvýkrát pozrel do mapy, lebo, ja viem hanba mi, v Beckove som v živote nebol a inak, ako po diaľnici tam ani trafiť neviem. Mapa hovorila, že sa netreba báť a po jednej odbočke vpravo mám ísť stále len rovno za nosom. Tak som jej veril a šiel.

Prešiel som pár dedinkami a vošiel do obce Krivosúd – Bodovka. V živote som o nej nepočul, ale to meno som si zapamätal pretože za ňou začína krátka, ale krásna cesta až do Beckova. Až tam som si vlastne uvedomil, že sa mi vezie tak príjemne, že som doteraz neurobil jedinú fotku. Je čas to napraviť.

Nikde nikoho

V Beckove som bol po krásnej ceste rýchlejšie, ako by som chcel, ale blížila sa trinásta hodina a to bol čas, kedy som sa mal stretnúť s ostatnými. Tak ešte rýchlo jedna fotka pod hradom, krížom cez cestu, a šup ho do sedla, nech som rýchlo v Ponorke, kde sa máme zísť.

5 minút pred 13:00 a ja prichádzam na miesto určenia. Prekvapí ma, že na mieste nie je ani jeden skúter, ale tak, asi som tu prvý, hovorím si. Konečne raz niekde. Po ďalších 10 minútach už si svoje prvenstvo príliš nevychutnávam a radšej píšem Michalovi… Predsa len, mali tu byť od 12tej, tak je čudné, že nevidím ani len otlačok gumy zo skútra. Odpoveď je rýchla: „Sme na salaši za Beckovom…“ Tak zasa do sedla, poslední budú prví, a prví budú… ale veď viete ako sa to v tej múdrej knihe hovorí.

Na salaši som za 5 minút a som príjemne prekvapený z toho kto všetko tu je. Kynceľovčania, Tornáda, ale aj ďalší sa rozhodli urobiť si výlet s milým cieľom. Dovnútra salaša som sa ani nedostal, keďže som sa zarozprával už vonku. Po chvíľke sa objavil Michal, krátko porozprával, a vysvetlil, prečo ideme do Piešťan, do kúpeľov na návštevu.

Na Piešťany

Asi tridsiatka strojov sa poslušne radí do dvojstupu a vyrazili sme na cesty. Spoločnú jazdu, hoci nebola nijako dlhá a náročná, mali na starosti tí istí ľudia, ktorí nás organizovali na prvého mája, a opäť to bolo celé zvládnuté na jednotku. Ja viem, inak sa organizujú jazdy so stovkami strojov, napr. na Scooter Campe, či Po Valašsku, ale s týmito ľuďmi je jednoducho radosť jazdiť. Do Piešťan je to z Beckova kúsok, ale aj tak sa snažím vychutnať si každý kilometer cesty v peknom prostredí s týmito jazdcami. Hoci som prevažne jazdecký vlk samotár, s touto partiou je jazdenie radosť.

V Piešťanoch parkujeme pred Kúpeľným domom, sme tu na návšteve jednej špeciálnej slečny. Fotíme sa, konverzujeme, spriadame ďalšie plány a nakoniec to, tak ako všetko dnes, ubieha akosi prirýchlo. Nasadáme na stroje a ostatní smerujú cez horský prechod Havran zasa ďalej. Ja chcem ísť rovno domov, ale keďže som na Havrane ešte nebol, predsa len sa s nimi kúsok zveziem a vystúpam hore. Tam už je ale definitívne čas sa rozlúčiť.

Stihnem ešte odfotiť zadnú časť sprievodu, a potom sa otáčam a smerujem zasa dolu. Vraciam sa do Beckova a robím pár fotiek, pretože polia v okolí sú naozaj nádherné. Klobúk dolu pred ľuďmi, ktorí sa o ne starajú. Viem aká je to robota a koľko potu a krvi si žiada. Majú môj obdiv. Ešte raz si na skvelej Forze vychutnávam cestu medzi Beckovom a Krivosúdom a potom už naberám smer Žilina. 

Cez Čičmany naspäť

Ani teraz ale nemierim na diaľnicu. Vrátim sa po Košecu a tam odbočujem na moju testovaciu trasu cez Zliechov do Čičmian. Väčšina motorkárov jazdí v opačnom smere, je to dolu kopcom, rýchlejšie a v zákrutách lepšie. Ja mám ale radšej smer od Košece, jazdí v ňom menej áut a jazdec viacej pracuje s plynom. Platí to aj teraz, počas celej cesty nemám pred sebou jediné auto, a môžem si vychutnávať nový asfalt, desiatky zákrut, kopčeky a zelený, svieži les naokolo. Nad Zliechovom ešte tradičná fotka nad križovatkou dolu na Nitrianske Rudno a Čičmany, a potom už hor sa aspoň sa cez dedinu previezť.

Kontrast medzi Čičmanmi v pracovný týždeň a cez víkend je neuveriteľný. V pracovné dni tu podvečer bývam úplne sám, ani domáci moc po dedine nechodia. V sobotu a nedeľu to tu však je plné, a takmer nie je kde zaparkovať. Stretávam aj kopec motorkárov a sem tam aj nejakého skútristu, zastavovať sa mi ale nechce. Víkendové Čičmany nie sú moja šálka kávy, prídem sem zasa niekedy za svojou obľúbenou samotou.

Pod Fačkovským sedlom odbočujem doľava a radím sa do dlhej kolóny áut s ľuďmi vracajúcimi sa z víkendových výletov. Cesta je pomalá, ale aspoň mám čas premyslieť si čo napíšem do článku. Idylku len sem tam rušia cvoci, ktorí musia v kolóne predbiehať, aby sa dostali o 3-4 autá dopredu a aj tak pokračovali v kolóne ďalej. Načo?

Zo zápchy ma vyslobodzuje až odbočka na Turie a ešte chvíľku jazdím po kopcoch neďaleko Žiliny. Regenerujem a cítim ako sa vo mne zasa zobúdza chuť začať zajtra zasa jeden ďalší týždeň. Bolo to dnes super, pozerám na skúter a rozmýšľam nad tým, že sa hovorí, že šťastie si za peniaze nekúpiš. No, asi je to pravda, ale dá sa kúpiť skúter a s jeho pomocou byť šťastný. A to sa hádam tiež počíta. Ďakujem vám všetkým, s ktorými som si mohol zajazdiť, porozprávať sa, urobiť spoločnú fotku, podať si ruku a dohovoriť sa na ďalších výletoch. 

Teším sa na ďalšie kapitoly tohto príbehu. Carpe diem.